Monitorovanie telefonických hovorov a kontrola elektronickej korešpondencie sú brutálne zásahy do súkromia. Z nich by sa tvorcovia americkej ústavy obracali v hroboch a svojich nasledovníkov možno prekliali. To je nadčasová premisa. Dobová – tu a teraz – však hovorí, že hystéria, ktorá sa zdvihla po odhaleniach Edwarda Snowdena, je prepiata aj pokrytecká.

To, že A. Nagy László abdikoval z postu splnomocnenca pre národnostné menšiny, je správne a jedine možné rozhodnutie Mostu-Híd. Ešte i vtedy, ak je pravda aj to, že v inkriminovanej kauze dvojjazyčnosti na železnici, ktorá vyústila do výzvy predsedníctva, aby Nagy funkciu zložil, tiež nie je Most-Híd bez masla za ušami.

Obludné právne ignorantstvo predsedníčky Ústavného súdu a list jej manžela, adresovaný jednej zo strán „živého“ sporu, premenili už aj doteraz bizarnú kauzu prokurátora na akýsi ústavno-politický surrealizmus. Taký, aký možno vidieť zrejme len na Slovensku. Za spanilou jazdou Ivetty Macejkovej sa však skrýva hlbšia kauzalita, a tá je determinantom i kliatbou slovenskej politiky. Ak nie celej verejnej sféry.

Triešteniu opozície nevidno konca. Daniel Lipšic, Radoslav Procházka, ba aj Žitňanská & Beblavý majú kus pravdy. Ako celok je však to hemženie – jeden rozkol za dva mesiace – verejnosti hlboko nezrozumiteľné.

Odkedy existuje kríza eurozóny, ešte nikdy nikto nebol tak blízko bankrotu, ako teraz Cyprus (hoci „riadene“ už zbankrotovalo Grécko, vtedy to nazvali reštrukturalizáciou dlhu).

Keď Standard & Poor´s nedávno potvrdili slovenský rating, aj inak rozumní ľudia vyhlásili, že Fico sa poučil z roka 2009, keď vyrobil svoju legendárnu sekeru. Takže aj preto, že je zodpovednejší, sa Slovensko teší akejsi základnej dôvere trhov a agentúr.

Miloš Zeman vyliečil politológov z teórií, že s priamou voľbou prezidenta sa majú upraviť aj jeho právomoci. S argumentom vyššej legitimity si začal svoj politický priestor kolíkovať sám. A to tak razantne, že komentárov či esejí o „poloprezidentskom systéme“ sú plné stránky pražskej tlače.

Na pozadí diania, ktoré sledujeme v Česku, zo škandálu slovenských vojenských služieb bolia oči, uši i hlava.

Ak si Smer tento týždeň zvolí Jaroslava Čižnára za generálneho prokurátora, Slovensko sa vráti do rokov, keď mu vládol Vladimír Mečiar. Prirovnanie kauzy Čentéša ku kauze Gaulieder, čo už mnohí urobili, totiž nie je vôbec zveličenie.

Doteraz formálne platilo, že plná zodpovednosť za prokuratúru dva roky bez riadnej hlavy (a dôsledky z toho vyplývajúce) je bratsky rozdelená medzi prezidenta a Ústavný súd. Vláda a parlament sa formálne držali mimo kauzy, aj keď niet pochybnosti, čia ruka z pozadia ťahala figúrkami.