Byť šéfkuchárom je ťažká práca. Musíte mať talent, fantáziu, fyzickú zdatnosť, výdrž, schopnosť neustále sa učiť, vedieť riadiť ľudí. A musí vás to baviť. Všetko. Niektorým šéfkuchárom to nestačí a sú ešte aj svojimi vlastnými šéfmi.

Na veľké koncerty nechodím často. Jednak preto, že sú drahé a jednak preto, že sú veľké. Stáť za sto eur niekde v tlačenici a vidieť speváka iba na veľkoplošných obrazovkách nie je moja káva. Ale po rokoch som to opäť raz skúsila. Išlo omôjho obľúbenca. Najlacnejšie lístky na státie, vláčik do Viedne, predražené pivo a boli sme tam. Robbie Williams bol úžasný. Scéna bola vynikajúca, zvuk obstojný, tanečníci draví, atmosféra výborná. Hral svoj posledný swingový album a k hudbe mal všetko pedantne zladené.

Hrali sme Karamazovovcov v Prahe v Stavovskom divadle. Taký zájazd nie je jednoduchá záležitosť. Prídu dva kamióny scény, kostýmov, rekvizít a autobus plný technikov. Scéna v Prahe je menšia. Technici deň pred predstavením stavajú scénu, osvetľovači svietia. Herci prídu tiež deň pred predstavením a podvečer skúšajú. Od piatej do deviatej sa prejdú jednotlivé scény.

Zlo je rafinované. Ale rafinovanosť nemá s múdrosťou nič dočinenia. Nevidí ďalej. Je to len podlá účelová záležitosť s plochou dráhou letu. Spomeňme si dnes na Kaliňákovu tlačovku o Hedvige M. Po všetkej tej rafinovanosti z nej vanie už len tuposť. Obmedzenosť niekoho, kto sa prerátal. Taký človek si povie „kde sa rúbe les, lietajú triesky“, možno si aj zaklame, že to „robí pre lepší obraz Slovenska v zahraničí“ alebo podobné idiotstvo, no neráta s tým, že zhodou náhod narazil na bytosť, čo sa nezlomí pred mocou. Taký kaliňákoid neráta s tým, že sú ľudia, pre ktorých je pravda a ľudská dôstojnosť viac než preňho.

Poznáte ten typ človeka: večný sťažovateľ, ktorý dostane osýpky, keď počuje iný názor než vlastný, a hneď posiala na úrady sťažnosti.

Hovorí, že budovanie nezávislých inštitúcií, ako sú napríklad súdy, je práca pre tri generácie. Je zástancom ekonomickej slobody, no neidealizuje si ani podnikateľov, ani existujúci ekonomický systém. Americký ekonóm a politológ Michael C. Munger.

Juraj Hammer býva v luxusnom starobinci neďaleko Tel Avivu. Rozprával mi o tom, že v príbehu úteku Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu je rola prvého preceňovaná a druhého nedoceňovaná. Možno z neho hovoril pocit príbuzenstva s Wetzlerovou rodinou. Artur Klein, bývalý partizán zo Slovenského národného povstania, ťahá na deväťdesiatku a je jeden z tých, ktorí v apríli 1944 prijímali v Žiline Vrbu s Wetzlerom. Povedal približne toto: „Dali sme im nejaké peniaze a požiadali ich, nech nešíria paniku.“ Keď som zdvihol obočie, dodal: „O tých časoch môžu rozprávať iba tí, ktorí to prežili.“

Vlastnú firmu začal Peter Fuchs budovať krátko po revolúcii. Dvadsať rokov tvrdej práce postupne vytvorilo úspešnú spoločnosť v distribučnom biznise.