Počúvam televíziu jedným uchom. Počúvam, ale nedívam sa. Mám inú robotu. A počujem, že parlamentná opozícia chce odvolať ministra koalície. Počujem ako zástupca opozície uvádza dôvody odvolania.
To, že história nepozná keby, je stará pravda. Uvažovať nad tým, či niektoré udalosti nemohli mať za istých okolností iný priebeh, však nie je nič kacírske.
Národný domZavolali mi nedávno z Martina, či by som na festivale Dotyky a spojenia nemoderoval záverečnú diskusiu. Boli to milí ľudia, súhlasil som. A začal sa neuveriteľný príbeh.
Dívam sa z okna a nebo temnie. Čierne mraky. Blíži sa búrka. Takto to vyzeralo pred štyridsiatimi rokmi, keď sa blíži 21. august 1968. Zlomový dátum v živote mojej generácie. Odvtedy už bolo všetko pred augustom a po auguste. Tak ako pre našich rodičov pred februárom a po februári.
Stručný a jasný odkaz tohto znenia zanechali na železnom zásobníku na vodu zúfalí záhradkári z chatkovej kolónie na okraji Jelšavy. Nepomohlo. Zlodeji asi nevedia čítať.
Dievčatko sa usmieva. V ruke má medvedíka. Dáva mu pusu. Potom sa pozrie do diaľky a rozbehne sa. Uteká, čo mu sily stačia. Medvedík jej vypadne z rúk. Zastane, vráti sa poň a uteká ďalej. Oproti nemu beží jeho mamička.
Keď sa v novinách objavila správa, že budem prekladať do slovenčiny novú hru Václava Havla Odcházení, dostal som zaujímavý list. Pravdaže, od neznámeho pisateľa. Čiže anonym.
