Ladislav Snopko väčšinu pracovného týždňa trávi v Prahe ako supervízor Paláca Lucerna. Hovorí, že jeho život je najmä o komunikácii, stretávaní sa s ľuďmi, či už plánovane, alebo náhodne. Aj náhodné stretnutia sa však potom často transformujú do konkrétnych projektov.

Za slobodu sme v novembri, pred ním ani po ňom nebojovali. Dostali sme ju ako (nezaslúžený) dar. Bolo to ako sen.

Strauss, Strauss... Pavol Straus? Meno, ktoré masám na Slovensku nič nevraví. V týchto časoch, keď sa každý anonymný jedinec v davoch na námestiach, v uliciach, a hlavne v internetovom priestore oháňa slobodou a demokraciou, nie je dobré robiť si ilúzie. Dvadsaťtri rokov po 17. novembri pocit osamelosti nadobúda kryštalický tvar istoty.

V noci zo soboty 18. na nedeľu 19. apríla 2009 sa odohral jeden z najohavnejších prípadov extrémistického násilia v Českej republike. Natálka nemala ani dva roky, keď na posteľ, v ktorej spala, vletela zápalná fľaša. Dievčatko, našťastie, prežilo. Ale: ...osemdesiat percent spáleného tela, mesiace v kóme a v umelom spánku, desiatky ťažkých operácií, amputácia prstov, doživotná psychická trauma... Bol to úmyselný, vopred pripravený útok. Zločin z rasových motívov, z primitívnej nenávisti.

Fedor Gál hovorí o filme pre Natálku, ktorý s Martinom Hanzlíčkom premietli v predpremiére v Bratislave.

Začiatkom apríla 1991 sa stretla koaličná rada, ktorú tvorili VPN, KDH, DS a MNI. Jej rokovanie otvoril Fedor Gál tým, že VPN navrhuje odvolať Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády. Napätie medzi Mečiarom a vedením VPN bolo vtedy už veľké, ale o takomto návrhu predsedu Gála nevedelo ani VPN, ani prítomný Mečiar, ani ostatné koaličné strany. Medzi prítomnými nastalo ticho, ktoré prerušil predseda Maďarskej nezávislej iniciatívy László A. Nagy, keď povedal, že podporuje tento návrh. Ostatné strany sa nevyjadrili.

Nedávno som písal o slobode a samote – o silnejúcich pocitoch osamelosti tých, ktorí si stále ctia a vážia slobodu, zastávajú sa jej a za ňu bojujú svoje osobné boje. Navzdory prostrediu v ktorom žijú, tlakom zvonku i zvnútra, navzdory vlnám pochybností, ktoré ich zaplavujú tmou a vzápätí zdvíhajú k svetlu.

V Rusku odsúdili tri chuligánky. To, ako sa ich zastávajú naši a západní liberáli, je nebezpečnejšie, ako trest, ktoré tie úbohé ženy dostali.

Dostalo sa mi do rúk DVD s dokumentom Martina Šulíka Cesta Magdalény Robinsonovej a tak som si urobila filmový večer. Nedá sa celkom povedať, že príjemný v tom pravom zmysle slova, ale faktom je, že už pár dní musím stále mimovoľne stále myslieť na tento príbeh. Neviem a ani nechcem rýchlo ho vypudiť z hlavy a nahradiť inými zážitkami.

Ktože stihol pomedzi sviatky navštíviť a aspoň drobnosťou obdarovať priateľov, známych, kamarátov, priaznivcov? Málokto. Pravdepodobne ani absolútni samotári to nestihli.