Fedor Gál hovorí o filme pre Natálku, ktorý s Martinom Hanzlíčkom premietli v predpremiére v Bratislave.

Začiatkom apríla 1991 sa stretla koaličná rada, ktorú tvorili VPN, KDH, DS a MNI. Jej rokovanie otvoril Fedor Gál tým, že VPN navrhuje odvolať Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády. Napätie medzi Mečiarom a vedením VPN bolo vtedy už veľké, ale o takomto návrhu predsedu Gála nevedelo ani VPN, ani prítomný Mečiar, ani ostatné koaličné strany. Medzi prítomnými nastalo ticho, ktoré prerušil predseda Maďarskej nezávislej iniciatívy László A. Nagy, keď povedal, že podporuje tento návrh. Ostatné strany sa nevyjadrili.

Nedávno som písal o slobode a samote – o silnejúcich pocitoch osamelosti tých, ktorí si stále ctia a vážia slobodu, zastávajú sa jej a za ňu bojujú svoje osobné boje. Navzdory prostrediu v ktorom žijú, tlakom zvonku i zvnútra, navzdory vlnám pochybností, ktoré ich zaplavujú tmou a vzápätí zdvíhajú k svetlu.

V Rusku odsúdili tri chuligánky. To, ako sa ich zastávajú naši a západní liberáli, je nebezpečnejšie, ako trest, ktoré tie úbohé ženy dostali.

Dostalo sa mi do rúk DVD s dokumentom Martina Šulíka Cesta Magdalény Robinsonovej a tak som si urobila filmový večer. Nedá sa celkom povedať, že príjemný v tom pravom zmysle slova, ale faktom je, že už pár dní musím stále mimovoľne stále myslieť na tento príbeh. Neviem a ani nechcem rýchlo ho vypudiť z hlavy a nahradiť inými zážitkami.

Ktože stihol pomedzi sviatky navštíviť a aspoň drobnosťou obdarovať priateľov, známych, kamarátov, priaznivcov? Málokto. Pravdepodobne ani absolútni samotári to nestihli.

Dvadsiate piate výročie novembra ’89 je výročím najpodstatnejšej udalosti našich novodobých dejín. Bolo to fajn, malo to zmysel a dostali sme šancu nahliadnuť až na dno svojich možností, limitov, predností i slabostí. Každý sám za seba a súčasne všetci dohromady. Nebol to za tých dvadsaťpäť rokov vždy príjemný pohľad. Mnohí sa pritom oddali viere, že to nie ja, ale „oni“ za to môžu.

Obrazy zlatého veku sa v našom regióne zvyknú spájať s obdobím rakúskej monarchie pred prvou svetovou vojnou. Bol to vek istoty. Fakt, že moja generácia bola za komunizmu indoktrinovaná predstavou, že šlo o „žalár národov“, tú hypotézu skôr potvrdzuje, ako vyvracia. Štát občanom garantoval stabilitu pravidiel, občania si slobodne volili svojich zastupiteľov, budúcnosť bola predvídateľná, ríšou vládol poriadok, monarcha bol po bohovi a rodine symbolom autority, nikto neveril, že sa to zmení.

Pred časom obehla svet fotografia skupiny žien v hidžábe (tradičná islamská pokrývka vlasov, uší, šije, krku, ramien a poprsia), ako v tieni newyorských mrakodrapov demonštrujú s transparentom „Do pekla s demokraciou!“. Užívali si jedno zo základných práv západnej demokracie – slobodu slova. Siahnuť na ňu by malo byť v našom civilizačnom kontexte tabu. Keby sme však žili napríklad na území Islamského štátu, slobodným rozprávaním a písaním by sme riskovali život, v Rusku basu.