Dvojitá kríza, ktorá v súčasnosti prebieha, kríza financií aj reálnej ekonomiky, teda toho, čo Američania nazývajú Wall Street a Main Street, ako aj nekonečné debaty o finančnej reforme a vyhliadkach na ekonomické uzdravenie splodili niekoľko omylov, ktoré je potrebné vysvetliť a zamietnuť.

V stredu večer sme sedeli so Zuzanou v pohodlných kreslách u nás na chodbe redakcie. Rozprávali sme sa o absurdnostiach nášho sveta, chvíľami sme sa hlasno smiali, no občas sme stíchli a hľadali slová. Faust, Lidice, Moskva, bulvár, divadlo. V jednej chvíli som zapol diktafón.

Žena ma po mojej štyridsiatke začala prezývať nežne – piskorko. Nie, nesúvisí to s množstvom mojich zúbkov a nesúvisí to ani s dobrým čuchom, sluchom či jemnou srsťou. Na túto drobučkú myšku sa vraj podobám niečím iným.

Skúšam zhrnúť čriepky z diskusií o živnostníkoch a dohodároch. Je to zvláštne čítanie o rodiacej sa mýtotvorbe. Možno vôbec prvým mýtom je predstava, že živnostníci sú tradiční remeselníci. Lenže „živnostníkmi sú aj desaťtisíce ďalších ľudí, ktorí pracujú na autorské zmluvy alebo dohody o vykonaní práce – vedeckých pracovníkov, prekladateľov, grafikov, redaktorov, umelcov, ekonómov, IT expertov, ale aj mnohých iných profesií, ktoré vykonávajú samostatne zárobkovo činné osoby od architektov až po sociálnych pracovníkov (Darina Kárová).“

Emil, dúfam, že zima sa už končí. Keď som bol malý chlapec, mal som zimu rád a želal som si, aby bola dlhšia ako bývala, lebo niekedy snehu veľa nenapadalo, aj keď na staré kolená sa vždy zdá, že v detstve ho v zime bolo viac. Tak či onak, teraz som rád, keď svieti slnko, môže byť aj pod nulou, ale nech svieti, lebo keď je zamračené alebo prší, tak to nestojí za nič, aj keď je vysoko nad nulou.

Vždy som si myslel, že Krkonoše sú prinajmenšom od roku 1945 české hory. Chodievam sem od detstva, od sedemdesiatych rokov, otcov podnik Škoda Praha mal na Friesových búdach, na polceste medzi Špindlerovým mlynom a Pecou pod Snežkou jednu z tých typických krkonošských chát.

Anglicko, koniec osemnásteho storočia. K osamelej šope pristupuje muž a ďalekohľadom zastrčeným do diery vyvŕtanej v stene pozoruje, čo sa deje vnútri. Keď pozorovanie dokončí, vracia sa do domu a dáva si pozor, aby nikoho nestretol.

Obľúbený festival Bratislavské jazzové dni, ktorému ťahá pomaly na štyridsiatku, stále dokáže niečím prekvapiť a vziať tak argumenty z rúk tým, ktorí by ho chceli predčasne poslať do dôchodku. Aj tohto roku sa na ňom vyskytli koncerty, do ktorých sa určite oplatilo investovať čas i peniaze.

Ernest Zmeták bol maliar, ktorý veril v maľovanie. Veril a nikdy nepochyboval. Profilová výstava, ktorú priniesla Slovenská národná galéria, nie je iba výstavou autora, ktorý sa stal klasikom už za svojho života.

Ako je možné, že mizernú úroveň dokážeme obstojne akreditovať? A ako to možno zmeniť? .týždeň otvára diskusiu, ako zlepšiť kvalitu našich univerzít.