To, že Robert Fico zatrúbil na čosi ako reformu súdnictva, je ešte aj na prezidentskú kampaň prisilný čaj. Práve ten premiér, ktorý si pestoval Štefana Harabina, čoby ministra spravodlivosti, ako izbovú kvetinku, zaútočil dva mesiace pred rozhodovaním voličov, či z neho urobia hlavu štátu, na súdne prieťahy, burácal hnevom nad „zabezpečením a výhodami sudcov v porovnaní s inými zamestnaniami“, a podobne. Na to bol Fico šesť rokov predsedom vlády, aby „zásadné rozhodnutie pre verejnosť, že každého sudcu preveríme“, oznámil šesť týždňov pred voľbami?

Minulý týždeň prišiel do Bratislavy, aby sa očistil od podozrení zo spolupráce s ŠtB. Spor o minulosť najbohatšieho Slováka sa ešte neskončil: no ak mu dajú súdy za pravdu, bude to vážny precedens.

Akreditačná komisia ministerstva školstva v tichosti schválila zmeny vo vzdelávaní v odbore politológia. Výhodné to bude najmä pre trnavskú fakultu, ktorú vedie politológ Peter Horváth, usvedčený z plagiátorstva. Ostatné univerzity bijú na poplach.

Slovenský politický život ani verejná debata sa k tomu veľmi nehlásia, ale jednou z hlavných príčin krízy dôvery, ktorá bude aj tento rok otriasať demokraciou nielen pod Tatrami, sú pocity bezmocnosti a závislosti od rozhodnutí či udalostí, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Ich vtelením je Európska únia.

Vláda umlčala Dubovcovú Kabinet Roberta Fica minulý týždeň nedovolil ombudsmanke Jane Dubovcovej, aby informovala o chybách polície pri razii v rómskej osade v Moldave nad Bodvou, kde bolo zranených vyše tridsať Rómov.

Najprv sa zdalo, akoby sa mu do novej funkcie ani nechcelo. Veď má svoj golf, atraktívne herecké príležitosti aj slušné zabezpečenie. Splnil si všetko, po čom túžil, už treba len užívať život. Tak načo ďalšie výzvy? Ale Milan Kňažko sa napokon pre prezidentskú kandidatúru rozhodol.

Z prostredia polície unikli nahrávky uznávaného novinára s nebezpečným gangstrom. Minister vnútra Robert Kaliňák (Smer) avizoval, že to preverí, no už niekoľko dní je podozrivo ticho. Kto a prečo sa pokúsil verejne popraviť Toma Nicholsona?

Zahraniční ekonómovia, ktorí prichádzali na Slovensko, sa tu dlhé roky cítili ako v malom libertariánskom raji. Verejnú diskusiu spoluurčovali mladí ľudia v médiách a think-tankoch, ktorí aj Miklošove reformy kritizovali sprava. Ale to všetko sa mení. Viacerí tridsiatnici sa dnes lúčia s ideami, ktoré boli pre nich kľúčom k výkladu sveta.

Prvý nám kedysi mával z televíznej obrazovky so slzami v očiach. Druhý minulý týždeň urážal ľudí ako Peter Zajac, ktorí sa vraj „trtošili po tomto štáte“. Navonok odlišný spôsob odchodu zo scény je však v čomsi podobný.

Ak si niekto náhodou myslí, že milovníci starých Slovákov sa dostatočne uspokojili Svätoplukovou sochou na Bratislavskom hrade, tak sa mýli. Možno budú aj ďalšie sochy.