Krátka sentencia z knihy arabského Izraelčana Sajjida Kašua (Druhá osoba singuláru. Praha 2014) na konto nešťastnej izraelskej matky z úst arabského sociálneho pracovníka, ktorý sa stará o jej umierajúceho syna: „ ... pohrdá tradicemi, nesnáší fanatismus, nacionalismus, náboženství, kořeny, hledání kořenů a výroky typu ‚kdo nemá minulost, nemá ani budoucnost‘. Domnívala se také, že Arabové se hrozně opičí po sionistech, že jsou vlastně ubohými napodobiteli evropských nacionalistů z počátků dvacátého století…“.

Prečo si, napríklad, religiózni ľudia myslia, že sú morálnejší ako sekulárni? A prečo mnohí veria viac štátu ako sebe? Prečo sa nájdu aj takí, ktorí veria, že november ’89 bol komplotom s komunistami, že newyorské Dvojičky zničili izraelské a americké tajné služby, aby mohli rozpútať vojnu v Iraku? A mnohým ďalším bludom? K ľuďom, ktorí majú odpoveď na všetky otázky, cítim nedôveru. Nebude to aj tým, že niektoré tajomstvá sú živnou pôdou pre sebaklam, čo je skvelý prostriedok proti strachu z neznáma, proti úzkosti a bezmocnosti?

Keď sa text, duch doby a čin stretnú, dejú sa veci. Napríklad: Elisabeth Nietzsche, inšpirovaná rasovými teóriami svojej doby, spolu s manželom presídlila niekoľko desiatok zaručene árijských rodín do paraguajskej džungle, kde nehrozilo „znečistenie“, a podujala sa vybudovať na sklonku 19. storočia „Nové Nemecko“. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr vydal anglický novinár Ben Macintyre (Elisabeth Nietszchová, poslední árijská kolonie, Praha 2001) do tých končín, našiel niekoľko miešancov s hnedou pokožkou, blond vlasmi a modrými očami.

Liečia emócie? Samozrejme! Tie pozitívne. Negatívne emócie zdraviu škodia. Jedny aj druhé sú infekčné. Indukovaný efekt negatívnych emócií po sebe zanecháva agresívnych, mrzutých a frustrovaných ľudí. Otázka znie: Prečo si negatívne emócie významná časť politických elít, médiá a pospolitý ľud tak obľúbili? V opačnom prípade by literárne bestsellery, filmy, volebné kampane i rétorika úspešných politických vodcov vyzerali inak.

Dosť dobre sa pamätám, ako som raz, po novembri ’89, premýšľal o zmysle svojho života za komunizmu: „Na sebe sme testovali jednu slepú uličku,“ navrával som si. V profesionálnom živote som si ich však otestoval hneď niekoľko. Jednej z nich som venoval dokonca pätnásť najproduktívnejších rokov. Šlo o simulačné prognostické modelovanie sociálnych systémov na počítačoch, ktoré vtedy zaplnili riadny barak. Táto slepá ulička bola fajn.

Dňa 21. augusta 2014 na Václavskom námestí v Prahe prebiehala akcia, ktorá mala pripomenúť inváziu „spriatelených“ armád Varšavského paktu v roku 1968. Hrali tam skvelé undergroundové kapely, ľudia sa fajn bavili. Sem-tam nejaký ten rečník nikomu neprekážal. Dôležité bolo, že hovoril krátko a nebol to práve aktívny politik. Na tom istom námestí paralelne vystupovali aj iné kapely a osamelí hudobníci, posedávali žobráci, potulovali sa drogoví díleri, turisti z celého sveta, ľudia postávali pri stánkoch s klobáskami a pivom, hmýrili sa okolo obchodov.

Dosť často sa na mňa ľudia obracajú s rozmanitými sťažnosťami a problémami. Z niektorých na mňa padá zúfalstvo a bezmocnosť. Napríklad z tohto mailu od pani Jolany Andrášikovej.

Uprostred babieho leta som si zašiel, tu v Prahe, na farmárske trhy. Ovocie a zelenina ako na výstave. Maďarské klobásy, slovenské, francúzske, balkánske syry, rozvoniaval domáci chlieb a najrôznejšie pečivo. Čerstvé morské ryby, moravské vína, thajské (indonézske, arabské...) dobrôtky, ktoré ste si mohli nechať zabaliť alebo rovno zjesť. Pri jednom stánku som si kúpil kuracinu na paličke s ostrou omáčkou a reďkvičkami. Obsluhovala žena s tradičnou pokrývkou hlavy. K ruke mala Čecha a mladú dievčinu, ktorá hovorila po anglicky.

Bol som nedávno pri tom, ako Fero Guldan osádzal na poľsko-slovenských hraniciach pamätník Vrbovi s Wetzlerom. Fero je slobodný človek. Stavia pamätníky tam, kde majú byť, a nie tam, kde mu to štát, či peniaze umožňujú. V Čadci sa mi o niekoľko hodín neskôr prihovoril občan: „A čo hovoríte na to, že už tretíkrát v histórii kráčame proti Rusom?“. Poznamenal som, že sloboda za to stojí.

Mŕtvi nariekajú, smejú sa, milujú a nenávidia, diskutujú navzájom naším prostredníctvom. Raz sa do tohto zástupu zaradíme aj sami. Kolektívna pamäť nevyhasne. To iba niektorí by boli radi, keby nebola. Pre vlastné delikty, zlyhania, záujmy.