Dosť často sa na mňa ľudia obracajú s rozmanitými sťažnosťami a problémami. Z niektorých na mňa padá zúfalstvo a bezmocnosť. Napríklad z tohto mailu od pani Jolany Andrášikovej.

Uprostred babieho leta som si zašiel, tu v Prahe, na farmárske trhy. Ovocie a zelenina ako na výstave. Maďarské klobásy, slovenské, francúzske, balkánske syry, rozvoniaval domáci chlieb a najrôznejšie pečivo. Čerstvé morské ryby, moravské vína, thajské (indonézske, arabské...) dobrôtky, ktoré ste si mohli nechať zabaliť alebo rovno zjesť. Pri jednom stánku som si kúpil kuracinu na paličke s ostrou omáčkou a reďkvičkami. Obsluhovala žena s tradičnou pokrývkou hlavy. K ruke mala Čecha a mladú dievčinu, ktorá hovorila po anglicky.

Bol som nedávno pri tom, ako Fero Guldan osádzal na poľsko-slovenských hraniciach pamätník Vrbovi s Wetzlerom. Fero je slobodný človek. Stavia pamätníky tam, kde majú byť, a nie tam, kde mu to štát, či peniaze umožňujú. V Čadci sa mi o niekoľko hodín neskôr prihovoril občan: „A čo hovoríte na to, že už tretíkrát v histórii kráčame proti Rusom?“. Poznamenal som, že sloboda za to stojí.

Mŕtvi nariekajú, smejú sa, milujú a nenávidia, diskutujú navzájom naším prostredníctvom. Raz sa do tohto zástupu zaradíme aj sami. Kolektívna pamäť nevyhasne. To iba niektorí by boli radi, keby nebola. Pre vlastné delikty, zlyhania, záujmy.

Po mnohých reakciách, otázkach a tiež nepravdivých výrokoch zo strany RTVS považujem za nevyhnutné napísať nasledujúcich pár bodov.

Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc:

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

Občas sa stretnem v podvečer s partou starých kamarátov, škriabeme sviečkovú na tatarák, popíjame a rozprávame sa o politike. Naposledy (12. júna 2014) sme napríklad diskutovali online aj s manželkou jedného z nás, ktorá momentálne pôsobí v Bagdade. Rozprávala o militantoch z organizácie Islamský stát v Iráku a Levante, ktorí pochodujú takmer bez odporu zo severu k hlavnému mestu. Na trhoviskách to vraj po dlhšom čase ožíva a v uliciach prestali umierať civilisti. Počúval som ako puk. Pravda?! Tej chvíle? Čia? Potom sme prešli k domácej politike.

Čo sa to tu vlastne deje? Stretnúť človeka, ktorý drží slovo, dá sa mu veriť, nemyslí iba na svoj záujem a prospech, pestuje a kultivuje vzťahy, je naozaj vzácnosť. Poctivý remeselník, partner, spolupracovník... profík, dôveryhodný... A bude horšie. Však ste už počuli o negatívnej slučke spätnej väzby – čím je niečoho menej, tým je toho menej. Odborníci na demografiu by vedeli rozprávať. Najmä však umelci a ľudia s mimoriadnou senzitivitou pre „ducha doby“, čiže žalostná menšina.

Od knižného publikovania Slovenska na ceste do neznáma, prognózy vývoja Slovenska do roku 2015 (editori Fedor Gál, Peter Gonda, Miroslav Kollár, Grigorij Mesežnikov, Marián Timoracký, Peter Zajac), uplynulo čosi vyše desaťročia.