Tím mladých českých historikov, ktorí vyštudovali filozofickú fakultu Univerzity Karlovej po roku 2000, vydal druhú z troch kníh, v ktorých analyzujú husákovskú „normalizáciu“ na jednej z fakúlt najprestížnejšej z československých univerzít.

Dobrý človek, môj známy. Prednášal v Egypte o demokracii. Po Arabskej jari, chápte, keď boli mnohí nadšení z „príchodu demokracie“ do arabského sveta.

Bol som kúsok za Kladskom, starobylou metropolou Kladského vojvodstva, jediného miesta, kde žili po tisíc rokov Česi a ktoré zostalo za hranicami Československa, a to tak po roku 1918, ako aj 1945, keď sa z nemeckého Kladska stalo Kladsko poľské. Hovoril som si práve, že by nebolo na zahodenie sa tam aspoň na pár minút zastaviť, ale nakoniec som zostal na okruhu okolo mesta a pokračoval ďalej do Vroclavu.

Ani studený vítr pod šedou potrhanou oblohou a nadcházející pohřeb slavné premiérky nemohl zkazit radostnou náladu v knihkupectvích i na knižním veletoči.

Nedá sa nič robiť – za mojimi dnešnými názormi treba hľadať genetický odkaz predkov, výchovu, vzdelanie, životnú skúsenosť, emocionálne naladenie, fyzickú kondíciu, momentálnu etapu životnej dráhy, osobnú situáciu a neviem čo ešte. V každom prípade asi nie je náhoda, že sú ľudia, ktorí mi hovoria z duše, a iní, z ktorých dostávam vyrážku.

Ku každému mestu si priradím tvár, ku každému miestu nejakú osobnosť. Camagüey ma dojíma ako striedma dáma s dlhým rodokmeňom. Frankfurt je pre mňa punkový účes a úzka kravata, Praha sú modré oči a pokrivený úsmev mladého muža, ktorý mi – len na sekundu – vstúpil do cesty. Lima je neopísateľná, až na ten prach. Je všade. Víri sa, sadá, letí ponad útes, až skončí v mori. Na Karibik príliš studenom a rozbúrenom mori. Maličké čiastočky zeme a piesku cítite na tvári, na tele, v jedle, v celom živote. Prach je na ovocí, aj na čerstvo podávanom ceviche, nájdete ho v koktaile. Prach je to, na čo sa všetci raz zmeníme, keď príde ten deň, ale tu v Lime patrí prach k životu, nie k smrti.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

Hovorí, že úplný človek má racionálnu aj umeleckú časť. Hoci je geológ, viac ho zaujíma samotná zem, aj s ľuďmi a ich kultúrou. Miesta ako Devín, Myšia hôrka či Drieňový vrch podľa neho odkrývajú dôležité kultúrne vrstvy Slovenska. Nosí pri sebe lyžicu a vreckový nožík. A zvedavý je na novú tvár nášho sveta. Václav Cílek.

Priamočiaro komentuje dlhovú krízu i politiku vlád voči bankám na Slovensku. Myslí si, že za určitých okolností by naša krajina mohla byť významnejším centrom bankových služieb, než je dnes. Predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Slovenskej sporiteľne Jozef Síkela.

Dvadsiatypiaty január 1969, studené zimné ráno. V Prahe bude dnes posledná rozlúčka s Janom Palachom. Z nočného vlaku, ktorý prišiel z Bratislavy, vystúpilo viacero Slovákov. Jedným z nich je Milan Hamada.