Práca sa dá robiť srdcom alebo pre peniaze. V ojedinelých prípadoch sa stáva, že človek, ktorý sa nedá peniazmi ani po rokoch pokaziť, zrazu zarobí peniaze. Oni vás všetci tí ľudia, čo vám chcú dobre, prehovárajú, aby ste svoju prácu prispôsobili honbe za peniazmi, aby ste robili rádiovejšie pesničky, komerčnejšie zájazdy alebo vyrábali trendovejšie výrobky, ale vy robíte len to, čo máte radi, a tak, ako veríte, že je to správne. Ja som si od začiatku zvolila túto cestu, ale nestretla som na nej veľa podobných.

Nevolajú ho metro. Hovoria mu Underground a the Tube. A majú ho radi, akoby šlo o živú bytosť, nie o systém rýchlej prepravy. Fanúšikovia londýnskej podzemnej dráhy vravia, že je jedinečná.

„Musíte si na práci vždy nájsť niečo, čo vás bude baviť. Mňa bavia technológie,“ hovorí Vladislav Gašpárek, ktorý pod značkou GAVAplast vyrába výplne pre plastové a hliníkové dvere.

Hovorí, že knihy o slovenskom štáte, ktoré napísali historici ÚPN, sú objektívne. Nechápe, prečo mu vyčítajú, že zamestnal Jána Bobáka. „Ján Langoš predsa zakladal tento ústav s bývalými komunistami,” tvrdí predseda Správnej rady ÚPN Ivan Petranský.

Môžete mať dobre poskladaný tím, bez charizmatického lídra však často nič nedosiahnete. Ivan Petranský nie je formát Jána Langoša: napriek tomu mohol mať ÚPN pod jeho vedením oveľa lepší kredit.

Písničkář, básník, evangelický farář, ale také senátor, a svého času politický vězeň Svatopluk Karásek oslavil 18. října sedmdesátiny – oslava to byla neformální, zcela odrážející dosavadní Karáskův život, tvorbu i postoje. Zároveň dostal Svatopluk Karásek pěkný narozeninový dar – vyšla totiž definitivní verze jeho klasické desky Řekni ďáblovi ne.

Tak je to na stole. Evropská komise přijala léta připravovaný plán viceprezidentky unie Vivien Redingové na rovnější zastoupení žen (40 procent) ve vedení a správních radách podniků.

Trápim sa pre starého muža z rohu ulice. Celý život pracoval, a teraz predáva cigarety tam, na rohu ulice. Trápim sa pre mladé dievča. Každý deň sa pozerá do zrkadla, aby sa potom vydala na trh so sexom. Dúfa, že tam stretne cudzinca, ktorý ju odtiaľto zoberie preč. Trápim sa pre muža s čiernou kožou, každé ráno skoro vstáva, ale bez ohľadu na to sa nikdy nedočká práce, akú si zaslúži. Vinou rasizmu, viditeľného aj neviditeľného. Trápim sa pre zvráskavenú štyridsiatničku, každý mesiac platí poplatky odborom, ale každé ráno sa obáva, že ju vyhodia z práce a ona si nebude vedieť rady. Trápim sa pre tínedžera z provincie. Sníva o tom, že odíde do Havany, pretože doma pozná iba nedostatok, zle platenú prácu a alkohol.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

Popredný predstaviteľ československého kubizmu, významný maliar, grafik a intelektuál Emil Filla vydal pred 65 rokmi svoju knihu O svobodě. Prinášame z nej úryvok.