Ani studený vítr pod šedou potrhanou oblohou a nadcházející pohřeb slavné premiérky nemohl zkazit radostnou náladu v knihkupectvích i na knižním veletoči.

Nedá sa nič robiť – za mojimi dnešnými názormi treba hľadať genetický odkaz predkov, výchovu, vzdelanie, životnú skúsenosť, emocionálne naladenie, fyzickú kondíciu, momentálnu etapu životnej dráhy, osobnú situáciu a neviem čo ešte. V každom prípade asi nie je náhoda, že sú ľudia, ktorí mi hovoria z duše, a iní, z ktorých dostávam vyrážku.

Ku každému mestu si priradím tvár, ku každému miestu nejakú osobnosť. Camagüey ma dojíma ako striedma dáma s dlhým rodokmeňom. Frankfurt je pre mňa punkový účes a úzka kravata, Praha sú modré oči a pokrivený úsmev mladého muža, ktorý mi – len na sekundu – vstúpil do cesty. Lima je neopísateľná, až na ten prach. Je všade. Víri sa, sadá, letí ponad útes, až skončí v mori. Na Karibik príliš studenom a rozbúrenom mori. Maličké čiastočky zeme a piesku cítite na tvári, na tele, v jedle, v celom živote. Prach je na ovocí, aj na čerstvo podávanom ceviche, nájdete ho v koktaile. Prach je to, na čo sa všetci raz zmeníme, keď príde ten deň, ale tu v Lime patrí prach k životu, nie k smrti.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

Hovorí, že úplný človek má racionálnu aj umeleckú časť. Hoci je geológ, viac ho zaujíma samotná zem, aj s ľuďmi a ich kultúrou. Miesta ako Devín, Myšia hôrka či Drieňový vrch podľa neho odkrývajú dôležité kultúrne vrstvy Slovenska. Nosí pri sebe lyžicu a vreckový nožík. A zvedavý je na novú tvár nášho sveta. Václav Cílek.

Priamočiaro komentuje dlhovú krízu i politiku vlád voči bankám na Slovensku. Myslí si, že za určitých okolností by naša krajina mohla byť významnejším centrom bankových služieb, než je dnes. Predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Slovenskej sporiteľne Jozef Síkela.

Dvadsiatypiaty január 1969, studené zimné ráno. V Prahe bude dnes posledná rozlúčka s Janom Palachom. Z nočného vlaku, ktorý prišiel z Bratislavy, vystúpilo viacero Slovákov. Jedným z nich je Milan Hamada.

Štyridsať kilometrov od dedinky Finsterwolde stavia Holandsko tepelnú elektráreň. Malý prístav Eemshaven je zrazu stredom stavebných aktivít, čo je šanca pre mnohých miestnych, ktorí sú roky na podpore. Lenže človek mieni a EÚ mení. V okolí Eemshavenu je nezamestnanosť okolo 25 percent, v Nemecku šesť percent. A predsa holandská vláda toleruje príliv nemeckých firiem, ktoré získali podstatný podiel na prácach.

„Prišiel k nám sused a hovorí: Idú Ukrajinci a všetkých nás zabijú“. Môj otec na to odpovedal: „Neblázni. Prečo by nás zabíjali? Veď žili spolu už naši dedovia. Ženíme sa medzi sebou, chodíme si za krstných otcov.“ Takto spomína jeden z pamätníkov na posledný deň v niekoľkostoročnej histórii poľskej dediny Kąty na Volyni, v dnešnej centrálnej Ukrajine. V ten deň bolo v tejto dedine povraždených okolo 200 ľudí, bez ohľadu na vek alebo pohlavie.

Batožina zaparkovaná v rohu, drobné darčeky, ktoré cestovali v nej, už v rukách kamarátov a príbuzných. Anekdoty, keby išlo len o ne, budú potrebovať viac času. Je ich toľko, že by som mohla stráviť zvyšok života rozoberaním detailov. Tak už som späť. A začínam si uvedomovať, že svojráznosti Kuby sa za tri mesiace, čo som tu nebola, sotva zmenili.