Za komunizmu sme žili v prefízlovanom svete. Pred prvými slobodnými voľbami v roku 1990 sa v bývalom Československu uskutočnil pokus o vytlačenie donášačov z verejného života zákonom.

Napríklad taký J. C. Vyrastal v rodičovskej krčme na dedine kúsok od Prahy, počas medzivojnového Československa. V krčme sa hralo divadlo, požičiavali knihy. V Hostouni žila aj malá židovská komunitka, ktorú pohltil holokaust. Počas vojny pomáhal odboju a na jej konci bol účastníkom pražského povstania (na vlastné oči videl lynč nemeckých civilistov nenávistným davom). Po vojne vstúpil do komunistickej strany.

Ustavične narážam na fakt, že som súčasťou kultúry, do ktorej patria aj ľudia, ktorí majú hovno na topánkach, v gatiach a inde. Napríklad takí mečiarovci, slotovci, násilníci, udavači, zlodeji a podobní. Bližšia je mi predstava mnohých kultúr/nekultúr, ktoré koexistujú, často v paralelných svetoch, narážajú do seba, ničia a podporujú sa navzájom, prenikajú cez čas a priestor, menia sa, vznikajú a zanikajú... a v ich rámci sa to hmýri bytosťami s odlišnou, často veľmi odlišnou kultúrnosťou.

V Česku vznikla nedávno iniciatíva „Čechy bez Čechov“. Nuž, to by šlo. Viem si čosi podobné predstaviť aj na Slovensku. Treba tú krajinu zabývať ľuďmi. Ľuďmi! To je problém. Zišlo by sa to aj ďalším národom, obsesívne opakujúcim mantru o pôde a krvi.

Pavol Frič je sociológ a venuje sa korupcii. Často sa spolu o nej rozprávame. Hovorí nahlas, a ľudia v krčme sa otáčajú.

Čítanie diskusných fór na internete si ordinujem z akéhosi zvrhlého sklonu k sebabičovaniu. Navrávam si pritom, že poznávam svet, v ktorom žijem, a že je to užitočné. Nie je. Kráčanie záplavou negatívnych emócií škodí. Škodí duševnému zdraviu, neprospieva ani tomu fyzickému. A utvrdzovať sa napríklad v tom, že stačí zmienka o dievčatku, ktoré takmer upálili nacionálni socialisti, alebo o rómskej matke pätorčiat, aby to vyvolalo záplavu hnusu, si viem predstaviť aj bez toho, aby som sa tým brodil.

V septembri 2012 (dlho pred udalosťami na Cypre) som sa opýtal svojho mladšieho syna, odborníka na medzinárodné vzťahy: Ako je to s tým tlačením ďalších a ďalších peňazí, aký to má zmysel?

Iba v horizonte môjho života sa správal štát, ktorého som bol občanom, naozaj podivuhodne. Ten vojnový mnohým najprv odobral majetok, a potom väčšine z nich aj holé životy. Po vojne, ešte skôr, ako si stačili vydýchnuť, spočítať mŕtvych a obnoviť domovy, vzal im majetok a slobodu ešte raz. Trvalo to dlhé desaťročia a podaktorí odchádzali v 50., 60. a 70. rokoch do emigrácie s rovnakým kufríkom ako predtým do transportov. Akurát tentoraz do bezpečia a zväčša za lepším.

Nedá sa nič robiť – za mojimi dnešnými názormi treba hľadať genetický odkaz predkov, výchovu, vzdelanie, životnú skúsenosť, emocionálne naladenie, fyzickú kondíciu, momentálnu etapu životnej dráhy, osobnú situáciu a neviem čo ešte. V každom prípade asi nie je náhoda, že sú ľudia, ktorí mi hovoria z duše, a iní, z ktorých dostávam vyrážku.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)