Po prosbe z minulého týždňa o pomoc pri likvidačnej pokute za Lampu o kauze Cervanová cítim potrebu vyjadriť vám vďaku. Zareagovali ste okamžite.

Kedysi dávno som si myslel, že demokracia a právny štát budú raz štítom a hradbami pred nespravodlivosťou. Nestačím sa však čudovať ani teraz. Obete demokratickej justície a štátu by vedeli rozprávať. Zákony síce máme, ale frajer je ten, kto ich vie obchádzať. Stáva sa mi, ráno, občas aj napoludnie a večer, že vstávam a premýšľam o takzvaných obyčajných krivdách.

Duch našej doby? Väčšina ľudí ho vníma cez peripetie svojho osobného života. Mám sa nanič? Doba je nanič! Alebo je duch doby to, o čom sa rozpráva po krčmách, v robote a v domácnostiach? Presnejšie by asi bolo hovoriť o duchoch doby – nemáme sa všetci rovnako, nerozprávame všetci o tom istom. Jeden z duchov doby však asi šéfuje. Moja generácia ho cítila, napríklad, v druhej polovici 60. rokov – v hudbe, vo filmoch, v knihách, v novinách, v móde, „vo vzduchu“.

Občas sa fakt cítim doma ako cudzinec. Najmä pri čítaní novín alebo po prezidentských či parlamentných voľbách. Najsmutnejšie však býva blúdenie našou nedávnou históriou. Keď hovorím „našou“, nemám na mysli dejiny jedného-jediného záhumienka. Sme predsa Slovania a Európania, hejže? Napríklad: Nedávno vyšla ďalšia kniha Jana T. Grossa Zlatá žeň. Po jeho knihách o pogromoch v Jedwabnom (Susedia) a Kielcoch (Strach) je táto inšpirovaná fotografiou skupiny dedinských mužov a žien, ako svorne sedia po dobre vykonanej práci pri hromade kostí.

Za komunizmu sme žili v prefízlovanom svete. Pred prvými slobodnými voľbami v roku 1990 sa v bývalom Československu uskutočnil pokus o vytlačenie donášačov z verejného života zákonom.

Napríklad taký J. C. Vyrastal v rodičovskej krčme na dedine kúsok od Prahy, počas medzivojnového Československa. V krčme sa hralo divadlo, požičiavali knihy. V Hostouni žila aj malá židovská komunitka, ktorú pohltil holokaust. Počas vojny pomáhal odboju a na jej konci bol účastníkom pražského povstania (na vlastné oči videl lynč nemeckých civilistov nenávistným davom). Po vojne vstúpil do komunistickej strany.

Ustavične narážam na fakt, že som súčasťou kultúry, do ktorej patria aj ľudia, ktorí majú hovno na topánkach, v gatiach a inde. Napríklad takí mečiarovci, slotovci, násilníci, udavači, zlodeji a podobní. Bližšia je mi predstava mnohých kultúr/nekultúr, ktoré koexistujú, často v paralelných svetoch, narážajú do seba, ničia a podporujú sa navzájom, prenikajú cez čas a priestor, menia sa, vznikajú a zanikajú... a v ich rámci sa to hmýri bytosťami s odlišnou, často veľmi odlišnou kultúrnosťou.

V Česku vznikla nedávno iniciatíva „Čechy bez Čechov“. Nuž, to by šlo. Viem si čosi podobné predstaviť aj na Slovensku. Treba tú krajinu zabývať ľuďmi. Ľuďmi! To je problém. Zišlo by sa to aj ďalším národom, obsesívne opakujúcim mantru o pôde a krvi.

Pavol Frič je sociológ a venuje sa korupcii. Často sa spolu o nej rozprávame. Hovorí nahlas, a ľudia v krčme sa otáčajú.

Čítanie diskusných fór na internete si ordinujem z akéhosi zvrhlého sklonu k sebabičovaniu. Navrávam si pritom, že poznávam svet, v ktorom žijem, a že je to užitočné. Nie je. Kráčanie záplavou negatívnych emócií škodí. Škodí duševnému zdraviu, neprospieva ani tomu fyzickému. A utvrdzovať sa napríklad v tom, že stačí zmienka o dievčatku, ktoré takmer upálili nacionálni socialisti, alebo o rómskej matke pätorčiat, aby to vyvolalo záplavu hnusu, si viem predstaviť aj bez toho, aby som sa tým brodil.