Rozmýšľam, čo za zvláštneho živočícha boli prvé Európske hry od 12. do 28. júna 2015 v Baku. Oficiálne webové stránky hovoria, že je to úžasná vec – niečo ako euroolympiáda, na ktorej usporiadaní sa v roku 2012 v Ríme dohodlo 49 európskych olympijských výborov. No nezáujem médií (v športových správach hlavných televízií či dôležitých novín som sa toho o EH nedozvedel takmer nič) signalizoval niečo iné: zmysel/nezmysel tohto neslano-nemastného podujatia je prinajlepšom sporný.

K téme odchodu troch našich kolegov považujem za dôležité čosi dodať.

Irak je bez prestávky už dvanásť rokov vo vojne. Ľudia nepoznajú nič iné, len nedostatok, strach, ale aj obavy o budúcnosť. A tí, ktorí ušli pred islamistami, už neveria, že sa vrátia domov.

Strastiplné putovanie cez lesy, polia, húštiny, staré fabriky a lúky Balkánu spoločne s utečencami. Od Grécka cez Macedónsko, Srbsko až do Maďarska. Stovky kilometrov sú iba malý výsek toho, čo si museli prežiť oni na ceste zo Sýrie alebo z Afganistanu.

Pravicový extrémizmus na Slovensku spravidla evokuje obraz mladých mužov s prebytkom testosterónu a s jednoduchou ideologickou výbavou. Ale sú aj horšie formy.

Minulý týždeň sa v Štokholme uskutočnil pochod gejov. Facebooková stránka udalosti sľubovala verejné bozkávanie a – v prípade slnečného počasia – aj opaľovanie...

Dlho bolo pomáhané nám — ako teraz môžeme pomôcť my? Je realistické prijímať masu utečencov alebo vznikne pevnosť Európa? Aká je dnešná morálna dilema Európy?

Azim Farhadi síce vyštudoval žurnalistiku, ale užitočnejší sa cíti pri projektoch rozvojovej pomoci či na besedách so školákmi.

Minulý víkend vydala nový album The Hope Six Demolition Projekt a bude jednou z najväčších hviezd Pohody.

Na Slovensku vyštudoval a už dvadsaťpäť rokov tu žije a pracuje. Pred rokom začal z vlastných úspor stavať v Afganistane základnú školu pre niekoľko stoviek detí.