V spravodajstve a nekrológoch sme sa rozlúčili s Lucianom Pavarottim príslovečne po slovensky: povrchne a s podtextom, že opera je pre nás čosi ako exotický folklór, ktorý sa síce patrí „európansky“ rešpektovať, ale ktorý „nám môže byť ukradnutý“.

Zopár talianskych denníkov, ktoré vyšli deň po Pavarottiho smrti, si určite odložím k (už zažltnutým) Pravdám a Smenám z augusta 68 a z novembra 89. Chcem si zachovať možnosť fyzicky sa cez ne v budúcnosti dotknúť toho, čo Taliansko zažilo pri tejto smutnej príležitosti.

Desať dní pred tridsiatym výročím úmrtia Márie Callasovej prišla z talianskej Modeny smutná správa. Skonal Luciano Pavarotti. Kladiem si otázku: možno obe mená vysloviť jedným dychom? Môj pocit je áno.

Po roku na čele vlády, neúspechu vo voľbách a korupčných škandáloch ministrov ohlásil svoju rezignáciu japonský premiér Šinzó Abe.

Dôchodkoví správcovia sa pustili do neformálnych debát s Ficom o zmenách v druhom pilieri. Opozícia hovorí o „slabých charakteroch“, ekonómovia a sporitelia o „zrade“.

Keď Mirek Topolánek dal prednosť zostaveniu svojej druhej vlády pred predčasnými voľbami, vytvorenie koalície s podporou dvoch prebehlíkov obhajoval heslami,

Už je to tak, Gruzínsko má halucinácie – teda ak máme veriť tvrdeniam Jurija Balujevského, náčelníka generálneho štábu ruskej armády.

Už je priam únavné sledovať, do akých výšok stúpajú ceny nehnuteľností.

Konšpiračný blud Roberta Fica, že súkromné správcovské spoločnosti (DSS) si „kúpili“ médiá, aby spoločne zlikvidovali ministerku práce, má kritickú chybu konštrukcie. Spočíva v triviálnej skutočnosti, že keby sám premiér neurobil dve tematické tlačovky, o kauze Privilégium by sme desať dní po jej vypuknutí už ani nepočuli.

Myslím, že keby sa robila anketa o najobľúbenejší ľudský sen, jednoznačne by viedlo lietanie. Ešte som nepočula, že by sa niekomu nikdy nesnívalo, že lieta.