Čo teraz NATO? Čo teraz EÚ? Priveľa je tých, ktorí nechápu otázku. Veď konflikt Gruzínska s Ruskom je zažehnaný, dohody podpísané a ruské tanky sa, aj keď neochotne, sťahujú. Akurát Saakašvili dostal príučku, ale zavinil si to sám. Toto je však postoj hluchých a slepých. Otázka je pálčivo naliehavá.

Ani dva týždne po prepuknutí rusko-gruzínskeho konfliktu svet presne nevie, čo sa pod Kaukazom udialo a deje. Kto je viac vinný a koľko je vlastne obetí na všetkých stranách. Fakty zatiaľ nie je možné preukázať z nezávislých zdrojov, do Južného Osetska ruská armáda púšťa iba vybrané návštevy.

Exkluzívny rozhovor .týždňa s gruzínskym prezidentom Michailom Saakashvilim.

Rozhovor s Archilom Gegešidzem, bývalým šéfom poradcov prezidenta Eduarda Ševardnadzeho a zakladateľom mimovládnej organizácie Gruzínska nadácia pre strategické a medzinárodné štúdie.

Ruská okupácia Gruzínska je rukavica do tváre západného spoločenstva. A tiež test – ak v ňom USA a Európa proti Kremľu zásadne nepritvrdia, pestujú si ten typ hrozby, aká už raz temer zničila svet. Toto je rozhodujúci výklad kaukazskej vojny, všetky ostatné sú vedľajšie.

Eufória solidarity po príchode tankov netrvala dlho. Ani nemohla. Po pár dňoch sa naša strana a vláda vrátila z Moskvy, kam bola unesená a Dubček ťažkým dychom a s veľkými pauzami hovoril v rozhlase o výsledkoch rokovania s Rusmi.

Obraz Maďarska, ktorý nám servírujú viacerí naši politici, vzbudzuje dojem, že naši južní sudedia nerobia nič iné, iba ukradomky poškuľujú, ako by nám čo najviac znepríjemnili našu vydretú samostatnosť. Ale je fakt, že v Maďarsku sa derie k moci Viktor Orbán, ktorý sa s nacionalizmom rád zahráva. Je teda dôvod začať sa báť?

Rusi a Gruzínci dlho súperia o vplyv nad turisticky a poľnohospodársky atraktívnym územím na čiernomorskom pobreží, označovaným aj ako „sovietska riviéra“.