Bolo pol ôsmej večer, keď sme pred dvoma týždňami dorazili do bytu známeho mojej berlínskej kamarátky, ktorý nás u seba nechal prespať. Keď sme si deň predtým telefonovali, trochu som šetril, takže to naozaj nebol dlhý hovor.

Česká strana sociálnodemokratická mala zjazd a zvolila si svojho predsedu. Kandidáti boli Bohuslav Sobotka a Michal Hašek. Sú rovnako mladí, vyzerajú rovnako, hovoria rovnako, obliekajú sa rovnako, majú rovnaké názory a postoje – čím sa teda od seba odlišovali?

Další konference eurozóny, další odklad eurokrize. A samozřejmě, i další německé nasazení mučících nástrojů na bankrotující státy. Portugalsko, aby se ještě chvíli udrželo bez pomoci Unie, raději předem ohlásilo další omezení státních výdajů (o 5,3 procenta) a několik set tisíc převážně mladých a nezaměstnaných vyšlo do ulic na protest proti diktátu pod heslem z Egypta a Tunisu – „My, zoufalá generace”. Řecko dostane úlevu na úrocích (4, 2 procenta) a prodlouží se mu splátkový kalendář ze tří na 7 let výměnou za to, že prodá státní majetek za padesát miliard eur, přestože finančníci odhadují státní podíly jenom na patnáct. Irsku se neodpustí nic, protože má nízké (podle Sarkozyho neřestné) firemní daně. A nové navýšení záchranného fondu. Samozřejmě, všichni vědí, že to nic neřeší. Všechny tři státy v deflaci bankrotují a jejich dluhy porostou. Úroky za portugalské dluhopisy opět vzrostly. Deflace totiž  zvyšuje reálnou hodnotu místního eura, a tím i starého dluhu. A v takové situaci zvyšovat daně na splácení dluhu je sebevražedné a připomíná medicínu na krizi třicátých let. Jenom bankrot nebo inflace může rychle zlikvidovat státní dluh. Vždyť řecká dluhová spirála dosáhne letos 150 procent HDP a splátky 14 procent státních příjmů. Nezaměstnanost roste (15 procent) a podobně jako v Portugalsku téměř 40 procent mladých lidí je bez práce. A deflační politika bude pokračovat. Až do konečného řešení, kterému se vládci unie snaží za každou cenu vyhnout. Proč asi?

Skúšam zhrnúť čriepky z diskusií o živnostníkoch a dohodároch. Je to zvláštne čítanie o rodiacej sa mýtotvorbe. Možno vôbec prvým mýtom je predstava, že živnostníci sú tradiční remeselníci. Lenže „živnostníkmi sú aj desaťtisíce ďalších ľudí, ktorí pracujú na autorské zmluvy alebo dohody o vykonaní práce – vedeckých pracovníkov, prekladateľov, grafikov, redaktorov, umelcov, ekonómov, IT expertov, ale aj mnohých iných profesií, ktoré vykonávajú samostatne zárobkovo činné osoby od architektov až po sociálnych pracovníkov (Darina Kárová).“

Rektor Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety profesor  Vladimír Krčméry aktívne pomáha v tých najchudobnejších krajinách sveta. Tvrdí o sebe, že si nie je vedomý žiadnych cností, iba nerestí. Tie na nás Pánboh dopustil, aby nás zachránil pred pýchou.

V darčekovom košíku toho minulý mesiac veľa nebolo. Zase tie výpadky dodávok. Človek sa musel uspokojiť s niekoľkými banánmi a pár kilogramami kuracieho mäsa. Ale bude lepšie. Aj tak mal pocit, že má vlastne šťastie, pretože keď prišiel do svojej štvrte s desiatimi vajíčkami, ktoré tiež dostal v práci, vybehlo za ním niekoľko susediek s otázkou, kde sa dajú kúpiť.

Národný portál cestovného ruchu, financovaný z bruselských eurofondov, má vážny problém: hoci na propagáciu cestovného ruchu na Slovensku tečie málo peňazí, aj o tie ho pripravujú nevýhodné zmluvy z minulosti. Tentoraz ešte z čias šéfa ANO Pavla Ruska.

Každá rada je drahá. Ale ak by našich vládnych lídrov premkol pocit, že takto to už ďalej nejde, nech navštívia Berlín a poučia sa o opaku. Vždy, keď sa zdá, že nemecké koaličné vládnutie dosiahlo svoje dno, príde prekvapenie – a dno sa prepadne ešte hlbšie. Dokedy?

Robiť kvalitný časopis je v slovenských podmienkach náročné. Robiť v našich podmienkach týždenník, ktorý sa presadí aj v medzinárodnom meradle, si vyžaduje tím tvorivých ľudí, veľkú výdrž a dlhoročnú prácu na spoločnej vízii. Ale robiť na Slovensku časopis, ktorý opakovane porazí Time či National Geographic, je čosi ako zázrak.

Vždy som si myslel, že Krkonoše sú prinajmenšom od roku 1945 české hory. Chodievam sem od detstva, od sedemdesiatych rokov, otcov podnik Škoda Praha mal na Friesových búdach, na polceste medzi Špindlerovým mlynom a Pecou pod Snežkou jednu z tých typických krkonošských chát.