Do druhej polovice ligy sme vstúpili domácim zápasom so súperom, s ktorým sme hrali posledný zápas prvej polovice čiže s Torpedom Nižnyj Novgorod. Vonku sme s nimi pehrali až v samostatných nájazdoch a priviezli sme si aspoň jeden bod, doma sme dúfali v lepší výsledok. Lenže ten zápas nám vôbec nevyšiel, nezačali sme dobre a ťahalo sa to s nami až do konca, jednoducho sme sa nedokázali chytiť. Do druhej časti sezóny sme teda vstúpili dosť nešťastne a veľa záležalo od toho, či sa nám tento nevydarený úvod podarí čím skôr vymazať, alebo sa to s nami bude vliecť ďalej.

Po troch domácich zápasoch v KHL sme vyrazili na ihriská súperov. Bol to síce len dvojzápasový trip – do Minska a Čechova – ale bol to trip.

Prvé informácie o tom, že pravdepodobne budeme hrať Kontinentálnu hokejovú ligu, sme sa dozvedeli v priebehu minulej sezóny. Hneď nám bolo všetkým jasné, že to znamená niečo celkom nové, úplne iný level ako naša extraliga. A tiež bolo jasné, že KHL nemôže hrať ten Slovan, ktorý hral extraligu.

Na zápas v Prahe proti Levu asi nikto z ľudí, ktorí tam boli, len tak ľahko nezabudne. Atmosféra v hale bola naozaj neskutočná. Nepamätám si, že by fanúšikovia nejakého mužstva vytvorili v hľadisku súpera v úplne inom meste, v inom štáte, takú kulisu. Už keď sme vyšli na rozkorčuľovanie, tak sme mali pocit, že sme na štadióne Slovana. A počas zápasu to bolo ešte oveľa výraznejšie. V hľadisku boli naše zástavy, dresy, šály – pri hymnách diváci nahlas spievali tú našu. Musím povedať, že mi z toho až zimomriavky behali po chrbte.

Na druhom októbrovom tripe nás čakali štyri zápasy, z toho dva s mužstvami, ktoré patria k úplnej špičke KHL. A predtým ešte domáci zápas s minuloročným víťazom Dinamom Moskva, za ktoré hrá počas výluky v NHL Alexander Ovečkin.

Dostalo sa mi výnimočného privilégia, počúvať Bacha v jeho vlastnom kostole Thomaskirche v Lipsku. Prežil tu 27 zo 65 rokov, bol tu kantorom a riaditeľom tunajšej hudobnej školy. Konal sa tu totiž festival Bachovej hudby a tento rok bol venovaný slobode. Lipsko bolo prvé miesto, kde v roku 1989 začali demonštrácie, ktoré vyvrcholili pádom berlínskeho múru. Protestujúci sa vtedy zhromaždili najskôr pri Nikolaikirche, druhom veľkom lipskom kostole, kde Bach prvýkrát predviedol svoje Pašie svätého Jána.

Ján Francisci-Rimavský je dnes ako dobrovoľnícky kapitán z obrazu Petra Michala Bohúňa možno najznámejšou osobnosťou slovenských dejín.

Keď v roku 2006 vyhral komunálne voľby v Liptovskom Mikuláši Ján Blcháč, bývalý riaditeľ miestnej Liptovskej mliekárne, ktorýsi z Mikulášanov poznamenal, že Blcháč čoskoro mesto „rozpredá ako tú bryndzu“.

Na Slovensku je pamiatkovo chránených 562 kaštieľov a kúrií. Historické nehnuteľnosti sú skoro v každej obci a v niektorých dedinách je ich aj viac. V obci Liptovský Ján je kúrií takmer 20. Kto tie stavby u nás vlastní? A ktorí majitelia sa one starajú dobre?

Vyhlásil to šéf slovenskej diplomacie Ivan Korčok (nominant SaS) po neformálnom zasadnutí ministrov zahraničných vecí východného krídla NATO, platformy známej ako Bukureštská deviatka (B9).