Pamätník Park ušľachtilých duší vo Zvolene je jedinečný v Európe, pretože pripomína nielen obete holokaustu a rasového násilia, ale i činy statočných ľudí, ktorí prenasledovaným pomáhali.

Vážené Rómky, Rómčatá, vážení Rómovia, píšem vám otvorený list s prosbou, aby ste si ho prečítali a zobrali si k srdcu úprimné prosby v ňom a aspoň ústne ho šírili ďalej.

Na fotografii je československý vojak Vendelín Trnovský. Vendo, civilným zamestnaním profesionálny bytový maliar, sa narodil 21. februára 1921 v Kalamenoch, zomrel 25. januára 1984 v Ružomberku.

Prezident SR Ivan Gašparovič začiatkom nového roka udelil niektorým osobnostiam slovenskej vedy, umenia, športu i boja za demokraciu, náboženskú slobodu, ľudské práva rôzne vysoké štátne vyznamenania. Má na to právo. Právo má aj na to, aby už žiadne vyznamenania neudeľoval. To by bolo najlepšie.

„Pes je jako člověk,“ píše Jiří Marek vo výbornej tridsaťročnej knižke Psí hvězda Sírius aneb láskyplné vyprávěnky o psech: „civilizace z něho učinila to, čím je.“

Slovenské vlastenectvo je zvláštny, nestály (po)cit, v ostatných dňoch takmer výlučne spájaný s frenetickým vykrikovaním hesiel My sme tu doma! a Slovenskóóóóó!!! počas medzištátnych športových zápasov. Držanie strany športovcom nemá však s vlastenectvom nič spoločné.

V aktuálnom vydaní .týždňa (25/2011) píšem o holorube nad gemerskou Rejdovou (Apokalypsa v zelenom). Holoruby nepovažujem len ja za mimoriadne závažný celoslovenský problém, ilustrujúci stav, v akom sa spoločnosť nachádza. Vyrúbané, vyťažené, zdevastované lesy sú zrkadlom komplexného morálneho rozkladu slovenskej spoločnosti.

Nadobúdam presvedčenie, že na Slovensku žije veľa ľudí hlúpych, netolerantných, cynických idiotov s patologicky chorým myslením, presiaknutým rasizmom, intoleranciou, xenofóbiou, so sklonmi k fašizmu a primitívnej nenávisti. Som z toho smutný a rozčarovaný, pretože mám pocit, že ich pribúda.

Nedávno som písal o slobode a samote – o silnejúcich pocitoch osamelosti tých, ktorí si stále ctia a vážia slobodu, zastávajú sa jej a za ňu bojujú svoje osobné boje. Navzdory prostrediu v ktorom žijú, tlakom zvonku i zvnútra, navzdory vlnám pochybností, ktoré ich zaplavujú tmou a vzápätí zdvíhajú k svetlu.

Na to, aby sme hovorili o deportáciách a holokauste, netreba čakať na výročia, spojené s týmito temnými udalosťami histórie nášho národa.