Podľa mňa by mali každého človeka raz za päťročnicu hospitalizovať. Nie pre chorobu. Božechráň! Nech sme všetci silní a zdraví. Ale kvôli ľuďom a udalostiam okolo. Aby sme boli vnímavejší.

Mladí sa ma na debatách často pýtajú, čo by som im poradila do života. Keď som bola pubertiačka, položila som rovnakú otázku svojmu učiteľovi zemepisu.

Budík má zvoniť o piatej, ale on už 4:59 vstáva z postele a po špičkách namieri do kúpeľne. Voda tečie pomaly, aby netiekla hlasno. Po pár minútach studenej vody vylezie zo sprchy.

Na ľade zaznělo: Cikáne! Vtedy tréner zavelil, že zápas nedohrajú a idú do šatne. „Žijeme ve 21. století a to, co se stalo v závěru, nás opravdu naštvalo. Proto jsme se rozhodli odvést tým do kabiny.“

My ľudia sme už predviedli rôzne formy „lásky“. Od Adama a Evy cez Rímsku ríšu k Danteho Beatrice, s Van Goghovým uchom, v plynových komorách, udusení neverou, no stále veriaci v čistotu tých dvoch slabík.

Volali sme ho Gidi. Celým menom Agadius. Bol to staručký pán chorvátskeho pôvodu, vychýrený právnik a môj prvý šéf v rakúskom Salzburgu. V jeho firme sa to hemžilo mladými. On nás nezamestnával, on nás vychovával. Kedykoľvek išiel okolo, zatajili sme dych.

Medzi najčastejšie správy, ktoré dostávam na sociálnych sieťach, patria otázky stredoškolákov a vysokoškolákov o tom, ako správne naštartovať svoj úspešný príbeh. Ako získať prestížny džob. Ako konať, aby človek nezlyhal v očiach druhých aj pred sebou samým.

Hlavy štátov patria k tým, ktorí sú spomedzi všetkých „povolaní” obdarúvaní najčastejšie. Najkrajší dar však prezident dostal od Svätého Otca.

V jednej malej dedinke na Spiši žije 32 rodín. Vieme to celkom presne, lebo keď sa na Veľkú noc svätí jedlo, v kostole je 32 košíkov.

Keď prechádzam ulicami juhočeskej vesničky, kde žije môj priateľ, cítim sa tam ako Ibi Maiga na Slovensku v 90. rokoch.