Reggae je u nás vo všeobecnosti považované za hudbu, ktorá symbolizuje pohodu, slnko, kososové orechy, marihuanu a pláž. No v skutočnosti ide o viac. Príbeh reggae je zároveň príbehom túžby Jamajčanov, dodnes zápasiacich so všetkými neduhmi tretieho sveta – chudobou, násilím a drogami.

Ponáram sa do Života bez konca Františka Švantnera, jedného z najväčších románov slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Napĺňa ma úžasom, ako hlboko dovidel Švantner po kataklizme druhej svetovej vojny do ľudskej existencie. Do toho, čo sformuloval po päťdesiatich rokoch Hans Ulrich Gumbrecht ako „existencálnu intenzitu životných okamihov“. Paulínka, hlavná postava románu, je v nekonečnom toku života z globálneho hľadiska smietkou, nepatrným človekom. A predsa je práve ona stredom a stredobodom Švantnerovho vesmíru.

Plamene v Krásnej Hôrke. Smrť v Hurbanove. Kuffa v zápale boja proti homosexuálom, prostitútkam, narkomanom a Rómom. Frešo s Kaníkom v osade, kde na tvári miesta bez rozpakov oznamujú miestnym obyvateľom, že sa ich chystajú odtiaľ vyhnať. Hlina s Matovičom na výskumnej ceste za „skutočným životom Rómov“, o ktorom vedela už pred desiatimi rokmi oveľa viac Inge Antalová v knihe Chaos totalos. Ako poslovia dvoch učiteliek z Dobšinej odkazujú neprispôsobivým obyvateľom so širokým úsmevom, že na nich pripravujú zákon, ktorý ich zbaví finančného príspevku za to, že ich deti chodia do školy.

Niekdajší frontman nahral svoj prvý sólový album Blunderbuss, ktorý je rovnako dobrý ako jeho najlepšie veci z čias bývalej kapely The White Stripes.

V čase najväčších antigorilích protestov ma oslovila mladá milá aktivistka a vysvetlila mi, ako by chceli uskutočniť v praxi požiadavku na priamu demokraciu: „Bude to tak, že rozhodovať sa bude referendami a referendá nebudú mať nijaké kvórum.“ Keď som sa jej opýtal, či chcú zrušiť parlamentnú demokraciu, odpovedala, že to teda nie, že výsledky referend bude predsa prijímať parlament, a dodala: „Ktorý parlament by sa odvážil postaviť sa proti vôli ľudu?“

Na otázku moderátora relácie Lampa Štefana Hríba, či sa inšpiroval Martinom Lutherom Kingom a Obamom, odpovedal Daniel Lipšic, že ani nie, že vychádza zo sna každého človeka, ako urobiť život svoj a svojej rodiny, komunity lepším, zo sna, pri ktorom by mala ľuďom skrsnúť nádej na lepší život, na lepšie, krajšie Slovensko a dodal, že Slovensko by malo byť krajinou, kde štát aj politici pomáhajú ochrániť nie oligarchov, ale slušných ľudí. Sen o krajine nie je v slovenských politických dejinách ničím novým. Dá sa dokonca povedať, že je ich kľúčovou témou.

Minulé storočie patrilo básnikom, dvadsiate patrí športovcom, to ďalšie bude patriť mysliteľom. Tak nejako sa zamýšľal Štepán vo filme Jak svět přichází o básníky a ani netušil, ako blízko bol k pravde.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.

Bežná politická správa je ako podenka. Prežije minútu, deň. Mediálna vôľa nášho prezidenta, zúčastniť sa na jaltskom summite, žila dokonca celý týždeň. Minister zahraničných vecí ho pochválil, že je pripravený pricestovať na Ukrajinu, ale za predpokladu, že sa zmení legislatíva, ktorá viedla k tomu, že Julia Tymošenková je vo väzení, a že sa jej umožní vycestovať do Nemecka.

Když je premiér Petr Nečas opravdu v úzkých, začne se vyjadřovat pojmy z oboru nukleární fyziky, kterou vystudoval. Na rozbití Věcí veřejných Karolínou Peake a její následnou snahu vytvořit „platformu“, jež by podpořila vládu, tak nejprve reagoval slovy, že od ní bude požadovat vytvoření poslaneckého klubu o nejméně deseti členech, protože nebude spolupracovat s jakýmisi volnými radikály.