Neúčasť Petra Nečasa na vyšehradskom summite, ktorý hostila Radičová, symbolicky pripomenula, že garnitúry, ktoré v regióne priviedli k moci tri „zlepené“ voľby pred rokom, nie sú pánmi svojich osudov.

Podstatnejšia, než čísla rozpočtu 2012, ktorý predstavil Ivan Mikloš pred týždňom, je filozofia, na ktorej bol postavený. A nielen preto, že výpredaje na akciových trhoch a následné šeredné štatistiky z eurozóny – predovšetkým z Nemecka – premenili návrh za pár dní na zdrap papiera.

Keď Barack Obama podpísal zvýšenie dlhového stropu, pár chvíľ sa zdalo, že frustrované trhy si na zvyšok leta už vyberú dovolenku (ako zvyčajne) a do septembra bude pokoj. To by však Európska únia nesmela mať takých skvelých lídrov.

Hoci od Lisabonskej zmluvy je pozícia predsedníckeho štátu EÚ omnoho formálnejšia než bývala, striedanie stráží 1. júla by nemalo ujsť našej pozornosti. A nielen preto, že severný sused vymenil južného, takže SR zostala posledným cípom Vyšehradu, ktorý ešte nevelil EÚ. Možno už ani nebude.

Porovnávať slovenských prezidentov je čierna a nevďačná robota. Avšak, pokiaľ sa dala na Gašparovičovi nájsť jedna prednosť voči Schusterovi, tak to bola výrazne menšia účasť na denných politických zápasoch a podstatne menej vrátených zákonov. Niežeby v obraze nehral kľúčovú rolu i fakt, že štyri roky žil v „konkubináte“ so sebe podobnou koalíciou (kým za Schustera sa vystriedali dve Dzurindove vlády). Čelne mocenskej zrážke s pravicou sa však vyhýbal. Doteraz.

.že Úrad pre verejné obstarávanie nemá už dva mesiace regulárnu hlavu, azda ani nie je veľká tragédia. S predsedom či bez, ÚVO patrí medzi najpatogénnejšie zóny slovenského verejného života.

Ak prvá demokratická dvadsaťročnica mala politika, ktorý nebol prezidentom ani premiérom, a jeho meno dejiny nezabudnú, tak je to Ivan Mikloš. Ako kľúčová postava ponovembrovej transformácie Slovenska stál pri všetkých nevyhnutných reformách, ktoré posúvali krajinu vpred. Ak si odmyslíme z dvoch Dzurindových vlád ktoréhokoľvek ministra, stále dostaneme– plus-mínus – Slovensko v dnešnej podobe. Až na jednu výnimku. Je ňou Ivan Mikloš.

Slovenské sčítanie ľudu má celkom slušnú šancu skončiť sa fiaskom. Odstupovanie komisárov, ktorým občania odmietajú otvárať, je komickou medzihrou, po ktorej by malo nasledovať odstupovanie zodpovedných. Problémom nie je to, že by toto sčítanie bolo väčšmi orwellovské ako iné v EÚ. Azda aj naopak, číselný kód poskytuje ozaj väčšiu anonymitu – respektíve, aspoň taký pocit – ako meno, priezvisko, rodné číslo, čo je realita napríklad v Česku.

Ak by na dlhovej kríze mohlo byť ešte niečo zábavné, tak by to isto bol pohľad na Angelu Merkelovú v momente, keď sa dozvedela, že musí zrušiť schôdzku o Grécku, pretože jej rokovací partner naháňal nahý po hotelovej izbe chyžnú.

Asi po tretej legislatívnej salve, ktorou Robert Fico s komplicmi rozstrieľal druhý dôchodkový pilier, sme napísali, že zmysel fondového sporenia na Slovensku sa zredukoval na čakanie. Čakalo sa na normálnu garnitúru, ktorá uvedie veci do poriadku. Smer-SNS-HZDS systém nevyplienili ako Maďari, „len“ ho rozmlátili do nefunkčnej podoby...