V kauze Hedviga, ktorá si podľa polície, prokuratúry a vlády vymyslela útok aj zranenia, hoci ju videlo zbitú a zranenú najmenej desať študentov, päť učiteľov a niekoľko lekárov v dvoch nemocniciach, nie je už nič normálne. Asi to k dobrej spravodajskej hre patrí...

Vyhlásenie Jána Slotu, že spolu s Mečiarom budú od Smeru požadovať dve ministerské kreslá, je učebnicový príklad virtuálnej politiky, ktorá zahlcuje verejný priestor a vytvára zdanie, že sa niečo deje, hoci je mŕtvolné ticho. Táto stopa sa dá sledovať od začiatkov tejto koalície.

Ušiel z komunistického Československa, lebo túžil dýchať britskú slobodu. A keď komunizmus padol, Čechov vo svojich textoch varoval pred západoeurópskym socializmom, pred vstupom do EÚ a pred kultúrnym úpadkom našej civilizácie. Dramatik Benjamin Kuras.

Už v článku Štát verzus Hedviga (.týždeň 20/2007 ) sme uviedli, že aj dva znalecké posudky, ktoré polícia a minister vnútra Robert Kaliňák použili ako dôkaz klamstva Hedvigy Malinovej, vzbudzujú oprávnené pochybnosti.

Koncom mája schválený územný plán Bratislavy dáva definitívne zelenú projektu Stredoeurópskeho parku inovatívnej technológie (CEPIT) vo Vajnoroch, kde už avizujú gigantické zámery aj iní investori.

Keď premiér Fico nedávno nečakane vyhlásil, že Slovensko podporí Ahtisaariho plán na riešenie otázky Kosova, prejavil tým chvályhodný zmysel pre diktát reality, čím trochu vyvážil svoj chýbajúci rešpekt k ťažko vybojovaným rozhodnutiam slovenského parlamentu.

Mnoho vecí sa mu nepodarilo. Odchádza z donútenia a ako nepopulárny premiér. Neurobil reformy, aké si predstavoval.

Živá tvár plná emócií, vždy pripravená na úsmev aj na slzy dojatia. Diana bola možno princeznou ľudu – ale ľudovým premiérom bol ten, kto jej ten titul udelil.

Už pár mesiacov predtým, ako Tony Blair nadobro odíde z Downing Street 10, sa stal filmovou postavou. A to v britsko-francúzsko-talianskom filme Kráľovná režiséra Stephena Frearsa.

Informácia Štatistického úradu, že mzdy na Slovensku stúpli za necelú dekádu (1998 – 2006) takmer o 100 percent, mohla potešiť nielen Mikuláša Dzurindu, ktorý za svoje prvé zvolenie ručil „dvojnásobnými platmi“ do štyroch rokov, ale všetkých ekonómov i laikov.