Minulý týždeň mala pohreb Etela Wetzlerová. Žena, ktorá bola v prvom bratislavskom transporte židovských dievčat do Osvienčimu. Manželka Alfreda Wetzlera, muža, ktorý spolu s Rudom Vrbom prvý ušiel z Osvienčimu a poslal o ňom správu do sveta.

Najprv o svojom živote nechcela vôbec hovoriť. Potom zmenila názor. Nakoniec si však dala podmienku, že to vyjde až po jej smrti. Podmienka je, žiaľ, splnená. Eta Wetzlerová umrela.

Už v decembri na konci roka bude väčšina svetovej populácie žiť v mestách. Príroda sa zdá akási nedokonalá: žiadna zástrčka na dobitie baterky z prenosného laptopu, žiadny zelovoc, v ktorom sa dá kartou nakúpiť krmivo pre pumu a keď zapadne slnko, žiadny zvukový snímač nepočuje naše tlesknutie, aby sa rozsvietilo svetlo.

Na tohtoročnom Wilsonicu je okrem iných vecí pozoruhodné aj množstvo interpretov z bývalého socialistického tábora – nielen z krajín V4, ale aj z južnejších a východnejších kútov Európy.

Vydavatelia Nového času sa minulý týždeň mohli cítiť aj zaskočení, keď premiér Fico celkom vážne v diskusnej relácii O päť minút 12 vyhlásil, že najobjektívnejším súkromným médiom na Slovensku je Nový čas.

Spotrebitelia všetkých krajín, spojte sa! Toto heslo by si mohla dať do záhlavia charta práv spotrebiteľov energie, ak raz uzrie svetlo sveta.

Príbeh veľkej slovenskej rodiny, z ktorej odišiel otec. Matka, päť dcér a jeden syn Adam odrazu zostali sami. Adam sa rozhodol zdokumentovať túto zmenu a nakrútiť film ako “posledný muž” v rodine.

Dokument o nezmyselnej hranici, ktorá rozdelila dedinu Slemence aj ľudské osudy na dlhé desaťročia. Keď sa v novembri 1944 sovietske vojská dostali na Podkarpatskú Rus, najvýchodnejšiu časť vtedajšieho Československa, v Užhorode na zjazde komunistov bolo odhlasované pripojenie tejto oblasti k Sovietskemu zväzu. Sovietska armáda vzápätí toto územie anektovala. 29.júna 1945 bola formálne uzavretá sovietsko-československá dohoda, ktorou sa tento stav potvrdil.<br> Moskva sa zaviazala rešpektovať vnútorné poriadky Československa, avšak sovietski vojaci sa na slovenskom území správali násilne ako na území dobytom.<br> Tento politický akt znamenal pohromu pre obyvateľov dediny Slemence, ktorá bola v noci 30.8.1946 rozdelená Červenou armádou na dve časti. Jedna časť, Veľké Slemence zostala na Slovensku /vtedajšie Československo/ , druhá dostala názov Malé Slemence a pripadla Ukrajine /vtedajší Sovietsky zväz/.<br> Ostnatý drôt, bezohľadne natiahnutý medzi domy, rozdelil nielen cintorín, majetky, ale aj najbližšie rodiny na desiatky rokov, niekedy dokonca navždy. Vyskytli sa prípady, keď rodičia zostali na jednej strane a deti na druhej...

Film o hľadaní domova a dlhej ceste za šťastím. Rodina Krnáčovcov sa po druhej svetovej vojne presťahovala zo stredného Slovenska na Podkarpatskú Rus. Po spornom pričlenení tohto územia k ZSSR sa ocitli v pasci, z ktorej nemohli uniknúť. V rámci Chruščovovho dekrétu boli násilne presídlení do dediny Balgarka v kazašskej stepi, kde prežili vyše štyridsať rokov.<br> Po rozpade Sovietskeho Zväzu sa rozhodli vrátiť späť do Európy. Na jeseň v roku 2000 opustí rodina Dimitrija Kiossyiu dom v kazašskej stepi a zamieri do krajiny svojich predkov, na Slovensko. Poznajú ho len z rozprávania svojich rodičov…<br> Nový začiatok však prinesie viac sklamania ako radosti. Dovtedy pevné vzťahy vo vnútri rodiny sa začínajú narúšať. Najmä starší členovia rodiny majú pocit vykorenenia a čoraz častejšie spomínajú na život v Kazachstane. Jedného dňa sa hlava rodiny, Dimitrij, rozhodne vrátiť späť…