Takmer do pozície Slovenska za Mečiara sa dostáva Maďarsko pod vládou Orbána. Po mediálnom zákone zožala tentoraz vlnu kritiky naprieč Európou i nová maďarská ústava.

Náš spor s južným susedom o druhé občianstvo uviazol v pate a zrejme sa už odtiaľ ani nedostane. Po tom, čo minister Martonyi označil slovenský návrh zmluvy za „nediskutovateľný“, sa čo i len silueta dohody vzdialila natoľko, že niet o čom hovoriť.

Jedna z prvých vecí, v ktorej mala vládna koalícia okamžite konať, bola náprava ťažkých deformácii v dôchodkovom sporení.

Keďže najdôležitejšou udalosťou 2010 boli parlamentné voľby, je možné s úľavou skonštatovať, že prognóza z tohto miesta spred roka o dvoch alternatívach usporiadania, ktorými mali byť „koalícia Smeru so slušnejšími“, alebo „koalícia Smeru s neslušnejšími“, sa nenaplnila.

Z brífingu Ivana Mikloša „o postoji Slovenska k aktuálnym európskym otázkam“ prenikla do médií takmer výlučne banková daň. Niežeby bola nepodstatná, avšak nepomerne významnejšia agenda, kde minister viac zamlčal ako povedal, je takzvaný Pakt konkurencieschopnosti (PK), ktorý sa bude diskutovať (schvaľovať?) už na mimoriadnom summite 11. marca.

Tvrdenie, že hlavnou ambíciou slovenskej politiky i koalície pre rok 2011 by malo byť zachovanie vnútornej stability, vyznie zrejme minimalisticky. A vedľa pozostalosti po stranách Smer-SNS-HZDS i kompromisnícky až zbabelo.

Spôsob, akým predseda KDH nadobudol svoje bývanie, je eticky viac ako problematický. Zároveň je jeho príbeh (i ďalšie, čo sa objavili), pred komunálnymi voľbami výstražný aj ako sonda do nižších úrovní slovenskej politiky.

Keď sa povie sčítanie ľudu, navodzuje to až antické a biblické asociácie, eventuálne výjavy z čias Márie Terézie. Aj keď my sme už „ľud“ digitálneho veku, tomuto úkonu sa raz za dekádu stále podrobujeme a málokomu napadne otázka, na čo je to vlastne potrebné.

Keby zápas o českú dôchodkovú reformu nebol iba epizódou, ale serióznou porovnávacou bázou, dalo by sa povedať, že Slovensko je rozumnejšia a šťastnejšia časť bývalej federácie.

Povstanie v Egypte vpadlo do scenára ďalšieho zo summitov EÚ ako na zavolanie. V oficiálnom programe bola totiž na prvom mieste energetika. A predstava akejsi novej suezskej krízy - čo je krajný scenár, ale nie vylúčený – je dosť katastrofická na to, aby desila politikov.