Hrdinami tohtoročnej seriálovej jesene v slovenských televíziách nie sú ani upíri, ani zombíci, ani žiadna iná importovaná fantastická pliaga, ale prívetiví, domáci, našskí vodníci. Navyše sa otvorene hlásia k domácej kultúrnej tradícii, k rodinnému striebru, k čomusi, čo všetci notoricky dobre poznáme a máme to radi, aj keď to vzniklo v nešťastných normalizačných rokoch.

The Crazy Ones je americký sitcom, ktorý vlani v septembri nasadil do vysielania televízny gigant CBS, s jednoznačnou ambíciou posilniť svoju, už aj tak veľmi silnú, pozíciu na trhu. Ak máte v portfóliu Dva a pol chlapa, Teóriu veľkého tresku, Mikea a Molly a Kurz sebaovládania, nový sitcom ani nepotrebujete. Na CBS ale rozmýšľajú inak a tak začali vysielať sitcom z prostredia reklamnej agentúry, možno až kŕčovito sa snažiaci o návrat prvkov grotesky do toho žánra. Čo je ale hlavné, The Crazy Ones je sitcom, ktorým sa vo veľkom štýle na televízne obrazovky vrátil po tridsiatich šiestich rokoch nedávno zosnulý Robin Williams.

Máme za sebou prvé epizódy Sanitky 2 a veru, nie je to celkom márne. Príbeh nadväzuje tam, kde sa nadviazať dá a kde sa nedá, začína sa nový. Aj nakrútené je to veľmi slušne, každú investovanú korunu či euro vidieť. Príjemné prekvapenie, popierajúce jednu zo základných popkultúrnych téz, že móda nemá pamäť. Mainstream nemá pamäť.

Všetko zásadné sa udeje v detstve, niekedy medzi štvrtým, piatym rokom a, povedzme, dvanástym. Z vecí, čo boli prv, si zvykneme pamätať sotva fragmenty, a veci, čo boli neskôr, už sa nepodpísali takým definujúcim spôsobom. A veru neviem, odkiaľ to mám, aj ma to mrzí, o to viac, že v mojom prípade to sedí dokonale. Nevenujem sa ničomu, čo by nezačalo vtedy a tam. Filmy a seriály, knižky, videohry (o prvom kontakte v budapeštianskom Vidám parku niekedy inokedy) a, samozrejme, komiksy.

Sezóna letných blockbusterov je približne v polovici, tento rok sa začala mimoriadne skoro, už niekedy koncom apríla a potrvá tak asi do októbra. Je toho veľa, strašne veľa, človeka to dosť oberá o čas, no ale, čo ak by vynechal čosi zásadné a potom by mu to bolo ľúto?

Nech napíše J. K. Rowlingová čokoľvek, z tieňa Harryho Pottera už sa nevymaní. Tridsať rokov predchádzajúcej literárnej kariéry spisovateľa R. R. Martina nič neznamená, dôležité sú len Piesne ľadu a ohňa. Niektorí autori sú obeťami svojich najúspešnejších kníh. Nie najdôležitejších, najzásadnejších, najlepších, ale najúspešnejších. Čitateľsky. Modelovým príkladom takéhoto autora je tohtoročný hosť festivalu Pohoda, spisovateľ C. D. Payne, autor výborných románov Holubie mambo, Americké krásky, Neviditeľný či Dedičstvo, alebo ako Helena k šťastiu prišla.

Sloboda slova je lakmusovým papierikom demokracie a jedným z princípov, ktoré presahujú záujmy jednotlivca v prospech záujmov druhu. Ak však hovoríme o zosmiešňovaní na pôde umeleckej fikcie, sloboda slova nie je vôbec v hre. Hrá sa totiž o čosi zásadnejšie, o slobodu a autonómnosť tvorby.

Karl Friedrich Hieronymus von Münchhausen alias Baron Münchhausen alias Baron Prášil vošiel do dejín ako najväčší klamár všetkých čias. Lož je s ním zrastená natoľko, že on sám je často vnímaný nie ako reálna historická osobnosť, ale ako literárna postava či Gottfrieda Augusta Bürgera, alebo Rudolfa Ericha Raspea, ktorí si však barónove fascinujúce historky nevymysleli, iba ich prerozprávali. Let na delovej guli, cesta na Mesiac a tak ďalej, na prvý pohľad neuveriteľné príbehy skutočného Baróna Prášila, ktoré však nemôžeme pokladať ani za lži, ani za klamstvá. Lebo Prášilova fantázia, ako každá iná, nie je ani klamstvo, ani lož, naopak, je to číra pravda, len pravda vyššieho rádu.