Kedysi dávno, na počesť vôbec prvej „pôžičky“ Grécku, na tomto mieste stálo, že scenár rozpadu eurozóny stále nie je najpravdepodobnejší, ale už zďaleka nie nemysliteľný. O rok a pol neskôr je mysliteľné ešte kdečo, ale najpravdepodobnejší – rozpad eurozóny. Celkom iste koniec menovej únie v jej súčasnej podobe.

Keď na hrozivo sa zhoršujúce makroekonomické prognózy jesene 2008 Ján Počiatek reagoval slovami, že „deficit môže byť aj flexibilný“, na tomto mieste bolo napísané, že je to fiškálny škandál. Zrútenie rozpočtu 2009, ktoré nasledovalo, je určujúcou mierou podpísané na tom, že štátny dlh SR odvtedy vzrástol takmer o 50 percent.

Oznámenie Ivety Radičovej, že nebude kandidovať v predčasných voľbách, sa čas akoby vrátil k januáru 2010. Jasným lídrom SDKÚ bol vtedy Mikuláš Dzurinda a stĺpčekom preferencií vládla strana Roberta Fica. Tá by vtedy mohla „obkročmo“ buď zostaviť vládu sama, alebo s jedným partnerom podľa vlastného zváženia.

Neuveriteľné zmätky, ktoré od vyslovenia nedôvery počas celej schôdze až po piatkové finále panovali na politickej scéne, sú samy osebe svedectvom, akou kolosálnou nezodpovednosťou bolo zvrhnutie vlády. Aj keď kľúčové argumenty, že náklady tejto havárie rozumu vyjdú krajinu draho, ešte len prídu, tých desať dní chaosu, ktoré sme so šťastím prežili, sú mementom.

Nikto súdny sa nemôže postaviť proti ústavnému zákonu o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý priniesol do NR SR minister financií. Každý krok, ktorý hľadá liek na rakovinu doby – voluntaristické zadlžovanie štátu politikmi – je v princípe správny . To nie je otázka pre nikoho, kto sa raz rozhliadne okolo seba a uvidí napríklad euroval.

Daňové sťahovanie a korupčná aféra vo vlastnom poradcovskom zbore stupňujú tlak na Ivetu Radičovú. Váza je rozbitá a črepiny ležia rozmetané na podlahe.

Podstatnejšia, než čísla rozpočtu 2012, ktorý predstavil Ivan Mikloš pred týždňom, je filozofia, na ktorej bol postavený. A nielen preto, že výpredaje na akciových trhoch a následné šeredné štatistiky z eurozóny – predovšetkým z Nemecka – premenili návrh za pár dní na zdrap papiera.

Medzi pravicami a ľavicami v Európe fungujú zákonníky práce ako symbolická agenda. Ich zmeny si všetky garnitúry píšu medzi trofeje. Na Slovensku to tak bolo za Dzurindu, za Fica a pravdepodobné je, že aj Iveta Radičová na tú tradíciu nadviaže.

Keby príbeh zniesol iróniu, dalo by sa povedať, že šťastím Slovenska sú jeho odbory. Nevraviac o juhu EÚ či Francúzoch, sú len slabým odvarom napríklad aj svojich českých kolegov.

Neúčasť Petra Nečasa na vyšehradskom summite, ktorý hostila Radičová, symbolicky pripomenula, že garnitúry, ktoré v regióne priviedli k moci tri „zlepené“ voľby pred rokom, nie sú pánmi svojich osudov.