Prečo nás čaká veľká debata o katolíckej cirkvi? Oroschov Boh neexistuje. Voľby v USA neohrozia pomoc Ukrajine. Andrej Kiska hovorí o tom, ako sa dozvedel o únose vietnamského občana.

Výraz „kultúrna vojna“ sa u nás zabýval ako súčasť slovníka opisujúceho konflikty v našej neskoro modernej spoločnosti. Zväčša vyjadruje postoje stúpencov strán konfliktu. Tieto postoje môžu odhaliť hlbšie a dlhodobejšie prítomné vzorce myslenia a správania.

Odpoveď demokratického západu na ruskú agresiu proti Ukrajine býva niekedy oslavovaná ako zrodenie novej západnej jednoty a sebavedomia. Povedzme, že je na tom časť pravdy. „Časť“ však znamená, že to nie je celá pravda. Sú tu aj iné príznaky, svedčiace o tom, že riešenie „krízy našej identity“ bude ešte dlhá a zložitá cesta. V lepšom prípade.

„Otče, je to zlý človek“, hovorí v dráme Muž do každého počasia dcéra Thomasa Morea, ktorého s pomocou svojho nápadníka (istého Ropera) presviedčala, že ako sudca s vplyvom na kráľovskom dvore má vsadiť do väzenia istého muža – povedzme, že naozaj darebáka.

Klamal by som, keby som tvrdil, že pociťujem prekvapenie. Nie je to prvýkrát, čo sa vládna koalícia hrádze proti Ficovi prejavila, ako spolok silných rečí, ale malej palice. Klamal by som aj, keby som tvrdil, že pociťujem nejaké rozčarovanie.

77. výročie skončenia druhej svetovej vojny si pripomíname v tieni aktuálne prebiehajúcej vojny Ruska proti Ukrajine aj úzkosti z možnej eskalácie tejto vojny na vojnu svetovú. Aktuálne dianie nám pripomína, že prinajmenšom niektoré vojny sa svojím spôsobom nekončia.

Hneď na úvod upozorňujem, že mi pôjde viac o vonkajšiu formu než o obsah vystupovania našich politických elít. Forma jednako ovplyvňuje celkový účinok na toho, komu je obsah adresovaný (pravda, za predpokladu, že prejav má nejaký obsah). V politike je to zvlášť viditeľné. Ak toto pokladáte za hlúpy formalizmus, ďalej čítať nemusíte.

Náš verejný jazyk je plný fráz o doháňaní, zaostávaní, o chvostoch a čelách svetového aj európskeho vývoja, o tých, ktorí posúvajú veci „dopredu“ (dobré), aj tých, ktorí nás vraj vracajú dozadu (zlé). No ako ten pokrok neustále doháňame, vždy znova sa zdá, že sme vykročili zlou nohou, že sme základ našej skvelej konštrukcie položili akosi chybne, alebo sa niekde po ceste „stali chyby“.

Dnes je to 50 rokov nazad. Pamätám si ako dieťa na otvorenie nového mosta SNP. Mal som vtedy 5 rokov. Všade československé a sovietske vlajočky. K tomu, tuším, nejaké prejavy papalášov. Tie vlajočky nás bavili. Tí papaláši nie. Tej politike a ideológii sme nerozumeli. A pamätám si matne aj na trosky likvidovaného stredovekého jadra mesta, vrátane Rybného námestia a neologickej synagógy.

Rozorvaná história strednej Európy, vzťahy medzi národnosťami, perspektívy a zmysel spontánnych občianskych aktivít a samozrejme: dedičstvo totalitnej minulosti. Na tieto aj viacero ďalších súvisiacich tém hovoríme s Miroslavom Pollákom, aktívnym občanom, predsedom OZ Krásny Spiš a niekdajším splnomocnencom vlády SR pre rómske komunity.