Slovensko je tradične emigrantskou krajinou – odchádza rádovo viac ľudí, ako prichádza. Bolo to tak pred storočím a je to tak aj dnes. Nie je tu priestor na sociologické analýzy prečo – rád by som sa však pozrel na to, kam ľudia odchádzajú. Dáva nám to totiž veľmi zaujímavý a dôležitý obraz toho, aké regióny sú slovenskými emigrantmi preferované.

Každý projekt má svoju zakladajúcu ideu a ľudí, ktorí sú s ňou spätí. Zakladajúcou ideou moderného Slovenska je November 1989 a jej spoluautorom je Peter Zajac.

V parlamente sa odohrala nesmierna surovosť. Koalícia je nielen schopná všetkého, aby si udržala moc. Ona to všetko už teraz robí.

Na Silvestra sme sa zvykli smiať. Rehotať sa na vtipoch. (Pravda, netreba to preháňať s tzv. slušnými vtipmi, ako nás varoval klasik. Mohlo by to uraziť jemnocit poslucháčov.) Máme sa však ešte dnes na čom smiať? Ale máme. Možno ani nie príliš na čom, no dozaista na kom.

Medicína životného štýlu je rýchlo rastúca disciplína, ktorá zameriava svoju pozornosť na úlohu faktorov životného štýlu v prevencii, zvládaní a zvrátení chronických ochorení.

Rok 2025 nám poskytol jedinečný pohľad na fakt, že Slovensko sa politicky nehýbe samé, ale naraz s celým svetom. Na akých svetlých momentoch a krízach sa to ukázalo najlepšie? Využime sviatky na pohľad späť.

PLAN.ART pre vás opäť pripravil víkendový TO DO list.

Dôvodom je podľa neho to, že Kanada skôr nestiahla z vysielania reklamu, ktorá je namierená proti americkým clám.

Každý vnútroblok má svoj jedinečný charakter. Určuje ho poloha – či sa nachádza v historickom centre, alebo je ukrytý v labyrinte betónových sídlisk. Definuje ho aj dostupnosť – verejný dvor, ktorý sa ponúka každému okoloidúcemu alebo súkromný, ktorý v bezpečí a tichu ukrýva tajomstvá obyvateľov medzi štyrmi stenami. Charakterizovať ho môže napríklad príjemný podnik, malá záhradka alebo veľké detské ihrisko. Je zanedbaný alebo zveľadený? Chceme sa naň dívať skrze oko architekta, urbanistu, alebo sa radšej necháme zviesť jeho atmosférou a geniom loci? Prehnane povedané, akoby každý vnútroblok, každý dvor, bol jedinečnou žijúcou entitou. Keby sa zasnívame, mohli by sme túto entitu vnímať ako osobnosť. Dobrého priateľa, okoloidúceho cudzinca alebo možno aj milenca.

Nebudeme ľuďom na smiech, ak ešte raz (naposledy?) prehovoríme o cnosti? Nebudeme im na smiech, keď budú mať pocit, že im z neexistujúcich filozofických výšok vnucujeme už len vyprázdnené hodnoty, kedysi také sväté konzervatívcom aj liberálom? Nebudeme na smiech tým, ktorí stratili nádej na obnovenie vzájomnej dôvery?