Stretneme sa s nimi pomaly v každom možnom bare a ponúkajú nám ich ako skvelú pochúťku k pivu a vínu. Krásne dozreté a na chuť pikantné biele semišové puky syra naložené v oleji.

Tvrdí to skoro každý renomovaný šéfkuchár, ktorý aspoň trochu precestoval svet. Francúzska je základ, talianska má švih, thajská vás očarí a nadchne, no ak chcete ochutnať niečo naozaj výnimočné, treba ísť do Vietnamu. Tak som sa tam vybral.

Vianočné trhy sú tu. Minulý rok na nich človek skončil celý obhodený horčicou a kúskami cibuľových krúžkov po cigánskej. Ako napokon každý rok. A dnes, napriek všetkému, znova riskuje, beží tam a v prvom sympatickom stánku si objedná punč.

Na svete existuje mnoho jedál, ktorým prisudzujeme mylný pôvod. Napríklad o špagetách à la carbonara si myslíme, že sú z Talianska, a pritom je to vynikajúci americký exportný produkt. Podobne sa domnievame, že segedínsky guláš pochádza od Szegedu. Chyba!

Na svete existuje veľa jedál, ktoré sa z obyčajnej kuchyne jednoduchých poddaných vyšvihli na stoly aristokracie a do ponuky najvychytenejších reštaurácií. No spomedzi ustríc, bujabéz a kaviáru hádam najviac vyčnieva Boeuf la Bourguignonne.

Dnes si už bez neho nevie obyvateľ starého kontinentu svoj gastronomický život ani predstaviť. Francúz by dokonca aj život zaň položil, za jeho ovčí variant možno aj nejaký ten Slovák. Bez hrudy syra nie je, skrátka, Európa Európou.

A je to tu. Na trhoch už nevidíme iba obligátne umelohmotné zeleniny zo Španielska, ktoré na nás svietili celú zimu. Na pultoch sa to začína pekne krásne zelenať . Jeden z prvých znakov prichádzajúcej jari sa na ne už rázne vyhupol – medvedí cesnak.

Na tanieri pôsobí ako čudný, priesvitný sezam. Na rozdiel od neho má však aj akýsi chvostík. Ligoce sa na slnku a po vložení do úst splní to, čo na tanieri sľubuje. Najšťavnatejšie zrnko na zemi – quinoa (čítame kinoa).

Na prvý pohľad vyzerá ako vajíčko nejakého divného vtáka. Je vojensky hnedozelené, jemne chlpaté a čudne mäkké. Keď ho však rozkrojíme, zrazu nám ukáže svoju typickú, do lúčov usporiadanú smaragdovú dužinu s maličkými čiernymi semienkami.

Nechýba ani na jednom vianočnom stole. Gazdinky si preň robia hlavu, vymieňajú si recepty ako divé, pečú ho s náležitým predstihom. Lebo tie, čo zmeškajú pravý čas, môžu medovníkom pri Štedrej večeri akurát tak rozbíjať orechy.