Ȏsmeho mája si pripomíname 78. výročie konca druhej svetovej vojny v Európe. Čo nám zostáva dnes z nádejí na mier a slobodu? A (pri spomienke na Churchillov výrok) vieme, čo máme robiť, aby „cesty budúcnosti zostali voľné“? Správne rozpoznanie lekcií druhej svetovej vojny nemusí byť pri hľadaní odpovede na škodu.

S kolegom Tomášom Zálešákom, ktorý vyučoval na katedre politológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity a dlhodobo sa zaoberá o. i. problematikou ideológií, totalitarizmu a demokracie, sme hovorili o pojmoch a vzťahoch Západu a Východu, perspektívach demokracie a slobody, Slovensku, Rusku a ďalších súvisiacich otázkach.

Máme viac než tri dekády od pádu železnej opony aj od konca tunajšieho komunistického režimu. A znova trpíme úzkosťou ohľadom našej destinácie. Budeme Východ alebo Západ? Kam teda patríme? A čo pre nás znamená Západ v politickom zmysle?

Takmer som na to výročie zabudol. Tohto roku je to však okrúhle výročie; a aj keby nie, týka sa pálčivo aktuálnych tém, ktorých platnosť sa neobmedzuje na jeden deň v roku, tobôž dekáde. 25. júna 1903 sa v Motihari (India, Bengálsko) narodil Eric Arthur Blair, známejší pod spisovateľským menom George Orwell.

Nikto mi nemusí vysvetľovať, že tradícia snáh o politické „vyvažovanie“ vplyvu západu a východu je – najmä pre nás, Slovákov – nešťastná a nebezpečná. Ak však chceme na romanticko-slavianofilskú, komunistickú, pro-kremeľskú či podobnú mytologizáciu udalostí z deviateho storočia odpovedať tým, že budeme na tieto udalosti prikladať pravítko zhotovené podľa našich dnešných politických či ideologických predstáv a terminológie, sami na to ideme z veľmi nešťastného konca.

Vlastne by sme mali hovoriť o subkontinente, o výbežku Eurázie. To je však zemepisný termín. Vzaté politicky, inštitucionálne a kultúrne, Európa behom svojej dlhej histórie vytvorila zvláštny svet s vlastným sebavedomím.

V našich končinách má slovo ideológia najmä z komunistickej minulosti nepekný zvuk, čo môže odrádzať od používania tohto slova. Sú tu však aj silné vplyvy rôznych prúdov moderného myslenia, vďaka ktorým tento termín vo verejnom jazyku predsa len naďalej používame. A to aj vo významoch, ktoré sú navzájom rozporné.

Netreba sa príliš namáhať, aby sme rozpoznali, že súčasný stav ohrozenia našej demokracie má svoj medzinárodný kontext. Inak povedané, nie je len výsledkom našich domácich zdedených problémov, ale aj – a v nemalej miere – odrazom širšieho diania, ktoré nepostihuje len Slovensko.

Je mnoho ľudí, ktorí očaria svojim umením plávať po prúde a hladiť po srsti. Je aj mnoho takých, ktorých buričstvo je len pózou, ladiacou s módnymi trendmi. Ján Langoš. (2. 8. 1946 – 15. 6. 2006) nepatril ani medzi jedných, ani medzi druhých.

Nervózna a sklamaná atmosféra v krajine smerujúcej k ďalším predčasným voľbám kontrastuje s radosťou v roku 1989 a bezprostredne po ňom. Tento odliv demokratického nadšenia však nie je slovenské špecifikum. Má svoj medzinárodný kontext.