Rusko v

Už vyše roka kráčam v stopách ľudí, ktorí sa narodili ako Slováci a zomreli ako Židia. Začal som v malom mestečku na Liptove, postupne som sa presúval cez Bratislavu, Prahu, Berlín a Londýn do Izraela.

George Orwell bol podľa Jána Vilikovského (Ako som strieľal slona a iné eseje, Bratislava, Ikar, 2003) a Martina Hilského (Uvnitř velryby a iné eseje, Praha, Atlantis, 1997) ľavicový intelektuál. Konečným cieľom bol podľa neho „svetový štát slobodných a rovných ľudských bytostí.“

Slnečné popoludnie, zarámované príjemným pezinským námestím. Smerom k nemu kráčajú skupinky ľudí. Niektorí zjavne rovno z práce, ďalší z útulných kaviarní a vinární.

Keď minulý týždeň zomrel vo veku 93 rokov česko-kanadský podnikateľ Tomáš Baťa, okrem jeho plodného života sa skončilo aj čosi iné. Niečo, čo by sme s

Keby sme boli cynici, napísali by sme, že bolo celkom fajn, že tí Rusi prišli práve v auguste, aspoň je na sklonku prázdnin o čom písať a čo vysielať. Kým pri neokrúhlych výročiach to tak občas vyzerá, štyridsiate výročie okupácie české a slovenské médiá vôbec nepojali len ako vypĺňanie priestoru.

Leto je pre väčšinu kapiel časom festivalov. Skupina Noisecut momentálne pracuje na novom albume. To je dobrá príležitosť porozprávať sa s Bet-maj Sepjou, výraznou speváčkou tejto kapely. Nielen o muzike.

Noc z 20. na 21. augusta 1968 bola nejaká čudná. Moji rodičia boli na Sliači na liečení a ja som sa pokúšal učiť na skúšku, ktorá mi ešte zostávala na skončenie druhého ročníka. Nebol som doma sám, bol u nás ešte môj kamarát Paľo Dubček a jeho bratranec Peter.

Eufória solidarity po príchode tankov netrvala dlho. Ani nemohla. Po pár dňoch sa naša strana a vláda vrátila z Moskvy, kam bola unesená a Dubček ťažkým dychom a s veľkými pauzami hovoril v rozhlase o výsledkoch rokovania s Rusmi.