Mám pre vás dve knižky, jedna je dobrá, druhá zlá. Obe napísali autori, ktorí pred mnohými rokmi utiekli z Prahy. Jeden pred nacistami, druhý pred komunistami. V niečom sa tie ich knižky, ktoré vyšli v češtine koncom minulého roka, podobajú. Obe sú dosť trpkým pohľadom na našu súčasnosť.

Fotografka Dorota Holubová sa posledné mesiace venovala téme násilia páchaného na ženách na Slovensku. Zamerala sa na ženy, ktoré bývajú v bezpečných ženských domovoch a na ženy, ktoré im pomáhajú. Jej projekt pod názvom Atlas žien je aktuálne vystavený v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave

Často som v rozhovoroch s ľuďmi počul sťažnosti na demokraciu. Trápil ich nejaký nešvár, ktorý sa objavil v spoločnosti po roku 1989, ale nepripísali ho tomu, kto ho spôsobil. „Zlízla“ si to demokracia.

Prechádza okolo vitríny s pečivom a zákuskami. Okom zavadí o niečo, čo nohám prikáže razom zastať. Pokúša sa pohnúť ďalej, nejde to. Zacúva, postaví sa slušne do radu a rozochveným hlasom si vypýta ten prekliaty kúsok zasneženého jablčného pité.

Začalo sa finále boja o Grasalkovičov palác. V poslednej prezidentskej ankete pred prvým kolom volieb sme sa kandidátov pýtali na to, ako hodnotia svoju doterajšiu kampaň, čo ich prekvapilo a keby mohli, čo by urobili inak.

Niekedy je v našom útulku úplný pokoj. Chlapi sú v práci alebo u lekárov, sestra Rita varí a ja sedím v záhrade a rozmýšľam nad tým, prečo sa slovenský katolicizmus dostal do slepej uličky.

Aj vidiaci môže byť slepý. O tejto slepote hovorí Ježiš v odpovedi na otázku: Môže viesť slepý slepého? Nepadnú obaja do jamy? A táto iná „slepota“ býva oveľa častejšia než slepota naozajstná.

Za oknom uteká krajina, polia sa kúpu v slnku, v rádiu hrajú Paru, na betónovom plote pri fabrike nadpis Harabin na hrad (nepatrí), autobusové zastávky oblepené národnou hrdosťou, polia sa menia na hory, pezinská skládka je ďaleko, fejsbúk píše, že nás čakajú extrémisti a slnko svieti niekde inde.

Pred pár týždňami ma v televízii zaujal rozhovor s českým kňazom. Jeho slová som si zapamätala, meno nie. Nepochybujem, že je v cirkvi vážený a dôležitý, keď vystupoval v televízii, no to, ako sa správal, malo pre mňa väčšiu váhu než funkcia. Nemusel byť v sutane, aby ma priblížil k Bohu.

Od vzniku prvej Slovenskej republiky v roku 1939 uplynulo osemdesiat rokov. Fašistický štát mal byť iba prechodným štátnym útvarom, s ktorého ďalšou existenciou Hitler nepočítal. Prečo sme sa vtedy pridali na stranu agresora a prečo sme nepočúvali tých, ktorí pred tým varovali? Ako nás to poznačilo?