Je päť hodín ráno. Taxikár mešká, a keď zazriem jeho auto, nečudujem sa. Vyzerá, akoby na ňom jazdili ešte Briti. Ospalí nakladáme batohy a lanom zaväzujeme kufor, aby veci nepovypadávali. Po ulici pobehujú iba psy, no kým prejdeme zo Starého do Nového Dillí, všade je ruch.

YSÉ: Človek sa od neho všeličo naučí. Pozná ženy, akoby tu bol viac-menej na to, aby každej poradil. Je to jeden z tých mužov, ktorí sú vždy ochotní položiť za vás život, obetovať ho, pravda za podmienky, že sa vás takto zbavia.

Roku 1933 vyšel v

Amerika je na prahu recesie. Padá dolár i dôvera, že sa veci v

„Z čeho vytvoříš své dílo? Ze svého života, neboť nic jiného nemůžeš znát a nic jiného nemáš.“

Trochu som sa toho bál. „Musíte ísť vlakom a Červenou strelou,“ hovoril mi však ruský diplomat, keď sme sa pred cestou rozprávali v rozľahlej, pustej hale obrovského paláca.

Hovorí, že v štyridsiatom ôsmom Československo nemohlo byť mostom medzi Východom a Západom, že voľby, ktoré boli dva roky predtým, neboli štandardne demokratické a že dnes by na prevrate nikto nemal záujem. Historik Milan Zemko.

Meria necelých dvesto kilometrov a jeho hmotnosť je nevyčísliteľná. Ťažkotonážny „drobček“, ktorému dali rodičia nepríliš poetické meno Nezávislé Kosovo, je čulý a má sa k svetu. Akurát svet sa nemá k nemu.

Február 1988. Ktorákoľvek základná škola v Československu. Hodina výtvarnej výchovy. Žiaci kreslia továrne a dymiace komíny. Pred nimi stoja ozbrojení muži v modrých kabátoch s puškami na pleciach, odhodlaní brániť „svoj“ závod aj proti jeho právoplatnému majiteľovi. Milicionári.

Rozhovor s Pavlom Brunovským, profesorom na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky.