Protestujúcim sa dá v niečom rozumieť. Chcú slobodu a túžia po návrate do normálu. Kto nechce? Ale sloboda a normál nie sú samozrejmosti a vyžadujú si aj morálny rámec. Mne sa v novodobých dejinách Slovenska boj za slobodu spája najviac s politickým väzňom a kňazom Antonom Srholcom. Čo by (možno) povedal k protestom?

Svedomie sa ozýva zvnútra človeka. Adam sa schová nahý pred Bohom. Komunistický sudca prosí o odpustenie. Vyhladovaní väzni si delia chlieb. Na nasledujúcich stranách budeme uvažovať o svedomí.

Vážené dámy a páni, vážená porota. Vážená pani Vášová, vážený pán Šútovec. Prichádzam ako hubár, ktorý prešiel horou, vyzbieral plody lesa a voňavý košík odovzdal do rúk kuchárov, aby spravili chutný pokrm. Nesial som, iba zasadol k prestretému stolu. Cenu Dominika Tatarku prijímam ako ocenenie výnimočného umelca Júliusa Jakobyho.

Viera sa ohlasuje slovom, ale slovom, ktoré má nadstavbu.

Človek, ktorý svoj život zasvätí službe druhým ľuďom a znásobovaniu dobra vo svete, sa stáva veľvyslancom lásky v jej najčírejšej podobe. Ako má zlo dobrú reklamu, tak rovnako rýchlo vyšumí. Byť zlý je únavné.

Antona Srholca a Titusa Zemana spájala hlboká láska k Bohu a z toho vyrastajúca láska k ľuďom, duchovným povolaniam a slobode. Zeman sa slobody nedožil. Srholec áno a vydal svedectvo o svätcoch z väzníc.

„Chlapi, ideme k Bráne slobody, pozrieme si bustu Antona Srholca, bol tam už aj prezident,“ snažil som sa motivovať našich chlapov z Resocializačnej komunity Antona Srholca na výlet na Devín. 

Tento rok si zima vybrala svoje prvé obete. Niekoľko ľudí bez domova zamrzlo a niekoľko zomrelo na následky ochladenia. Pomoc je prakticky len na pleciach mimovládok. Ako môžeme zmeniť túto situáciu, sme sa v rozhovore opýtali sociálneho pracovníka a nášho spolupracovníka Michala Oláha.

Náš nový stĺpčekár Michal Oláh je vysokoškolský profesor a teóriu sociálnej práce prepája s praxou v útulku pre ľudí bez domova RESOTY, ktorý prevzal po Antonovi Srholcovi. Nedávno dostal ocenenie Sociálny pracovník roka 2017.

Anton Srholec v jednej zo svojich kníh napísal: „Starý žobrák si chráni svoju chudobu ako poklad. Keby si mu daroval čokoľvek, len na chvíľu by si ho okradol o pokoj a radosť.