Pred rokmi na mňa jeho statusy z prostredia krčmy, ktorú si s parťákom prenajali, aby revitalizovali lokálny alkoholický biotop, zapôsobili ako zjavenie. Veľmi som chcel, aby vyšli knižne, a želanie bolo vyslyšané. Útla knižka Milo Nemilo je mimoriadna. Nikoho nešetrí, ale má hlboké pochopenie pre prostredie nasiaknuté tisíckami cigariet, pív a borovičiek a hlavne postavy a postavičky, ktoré ho zaľudňujú. Janáč toto prostredie opisuje bez ilúzií, ale chápavo. V tom sa podobá skôr na Bohumila Hrabala ako na Charlesa Bukowského, ku ktorému ho zvyknú prirovnávať.

Na Slovensku aj vo svete prechádzame náročným obdobím. Veľa z toho, čo je dobré, je v ohrození. A my sme sa rozhodli uvažovať o tom, či je možné prežívať pekné veci aj v ťažkých časoch. Pod lampou o tom hovorí Ady Hajdu, herec, ktorý má teraz tvorivé obdobie.

V časoch triumfov necnosti a nevkusu rastie pokušenie zahodiť cit pre krásne, vznešené, pravdivé a dobré. Podľahnúť však znamená prehru. Možnosť kultivovať naše vnímanie trvá. Vlastne je to povinnosť.

Nie je to prvýkrát, čo sa niekto pokúša politicky ovplyvňovať oblasť rodovej problematiky, ktorá by mala byť od politiky čo najďalej. Keď sa totiž začnú politici vŕtať v pohlaviach a rodových identitách, väčšinou im vôbec nejde o tých skutočne veľmi málo ľudí, ktorí trpia rodovým nesúladom. Ide im o vnucovanie svojho videnia sveta celej spoločnosti alebo, ako teraz premiérovi Ficovi, o odvádzanie pozornosti od problémov, ktoré nie je schopný riešiť či dokonca ich svojou činnosťou spôsobil.

Vládna koalícia v parlamente stráca istotu väčšiny; v prieskumoch stráca percentá. A tak skúša rozbíjať opozíciu: zaráža klin medzi jej liberálnu a konzervatívnu časť, útočí na KDH, zneužíva kultúrno-etické témy. Čo na to slovenskí konzervatívci, pýtali sme sa Františka Mikloška.

Je viac ako zrejmé, že Ficov režim sa rúca. Nemáme krištáľovú guľu, aby sme vedeli, či a kedy budú predčasné voľby. Veľa sa hovorí o aktivite alebo neaktivite opozície. Ako sú PS, SaS a KDH pripravené na možný rýchly vývoj udalostí?

Štúriu ako ironický názov pre Slovensko vymyslel Štúrov odporca Štefan Launer (1821 – 1851). Zo Štúrie ostala len stopa v pamäti, Štúrovo meno dostalo mesto Štúrovo a Štúrove ulice. Krajina a štát nesú meno Slovensko.

V roku 1989 sa začala u nás rodiť spoločnosť slobodných občanov, takpovediac ex nihilo. Dnes žije, musí však čeliť silám hroziacim stiahnuť ju späť do ničoty. Obstojíme? To je dnes zaťažkávacia skúška nielen pre Slovensko.

„Hrdinu“ svojho rozprávania prirovnávam k potkaniarovi. Stará nemecká povesť z 13. storočia hovorí o mužovi, ktorý dokázal viesť fascinovaný dav rovno k vlastnej skaze. Dejiny sú pretkané rôznymi verziami potkaniarov. Aj slovenské. A tie po novembri 1989 mali tiež svojho prvého potkaniara.

Dejiny tajných služieb sú plné vrážd a únosov. Najnovšou kapitolou je vývoj v Česku s údajným ruským atentátnikom, ktorý údajne mal v kufríku ricín a v pláne zabíjanie politikov. Čo si o tom máme myslieť?