Štyridsaťdva dní, 7 hodín a 7 minút. Toľko zostáva do začiatku 14. ročníka festivalu Bažant Pohoda vo chvíli, keď píšeme tieto slová. Do chvíle, keď na trenčianske letisko začnú prichádzať ľudia s batohmi a spacákmi, vyjde presne 6 .týždňov. V každom z nich bude aj rubrika Pohoda Backstage.

New York Times a .týždeň často píšu veci, s ktorými nemôžem súhlasiť, ale aj tak ich čítam, lebo občas sa zadarí.

Keď som sa dnes ráno vybral po Druhej avenue k Talianom na baklažánový sendvič, Pellegrino a affogato, premávka bola príšerná. Autá sa pohybovali rovnakým tempom ako ja pešo. Na každej križovatke bol policajt a riadil. Najprv som si myslel, že je niekde rozsiahla rekonštrukcia. Potom, že výstavba novej linky metra sa dostala do finálneho štádia. Keď som zistil, že niektoré ulice sú uzavreté a s výnimkou mužov v oblekoch a s káblikmi v ušiach pusté, došlo mi. Obama is in town.

Každoročne sa v New Yorku koná predajno-festivalový veľtrh-výstava výtvarného umenia Volta, ktorá je v podstate súčasťou ďalšej podobnej, ale oveľa väčšej akcie zvanej The Armory Show. Armory sú zhruba dva veľké letecké hangáry plné umenia, Volta je o niečo menšia. Funguje tak, že zhruba 90 popredných galérií z celého sveta reprezentuje svojho vybraného umelca. Umelec má kóju, vyloží umenie, ľudia chodia, zhovárajú sa, nadväzujú spojenia a prípadne kupujú. Alebo len tak pozerajú, napríklad na dvojmetrové transvestitské hostesky v minišatách.

Náš malý seriál o veľkej Pohode, ktorá bude už tento týždeň, končíme takými zložkami programu, ktoré na iných festivaloch nenájdete.

Od minulého roka máme v newyorskej filharmónii nového šéfdirigenta. Alan Gilbert nie je žiadna megahviezda, narodil sa a vyrástol v New Yorku a jeho rodičia sú dokonca členmi orchestra. Doteraz dirigoval v Štokholme, ale len čo dostal newyorský job, štokholmského fleku sa vzdal.

Pôvodne som chcel napísať seriózny stĺpček – dlhé a fundované, mnohými prameňmi podopreté pojednanie o chemickom zložení jedu v jablku, ktoré otrávilo Snehulienku a o procese jej zmŕtvychvstania,

Al Gore rozpráva o klimatickej katastrofe, ktorá má vypuknúť čo nevidieť, veľmi podobne ako slovenský premiér o sociálnom štáte. V Kodani sme sa dozvedeli, že inkriminované e-maily o podvodoch v dátach sú desať rokov staré.

So záujmom sledujem, ako sa vo vášnivej debate o vlasteneckom zákone začali ožratí tankisti, hysterické vdovičky a čivavovskí prištekávači oháňať úžasným argumentom: každodennou hymnou v kanadských a amerických školách a hustým výskytom zástav na týchto územiach. Majú pravdu.

Dirigovanie som nikdy neštudoval, dirigovať som sa učil, takpovediac, po ceste. Na Konzervatóriu som si založil ilegálny komorný orchester, počas školy som začal dirigovať všelijaké štúdiové formácie, džezbendy, potom prišli nejaké koncerty a učil som sa vlastne metódou pokus-omyl. Ako neskúsený mladík som nabral aj všelijaké návyky, napríklad ten, že keď pri nahrávke režisér nezačul chybu, tak väčšinou nikto nič nepovedal a išlo sa ďalej, aby sme skôr skončili a zarobili tak viacej peňazí za menej muziky. Čo tam po výsledku. (Aby sme nezovšeobecňovali, našli sa aj orchestre, ktorým na výsledku záležalo. Ako šafranu.)