Sme parlamentná demokracia, založená na pomernom volebnom systéme. Väčšina európskych krajín je. Takýto systém produkuje takmer vždy a v každej krajine koaličné vlády. Čím viac strán a čím viac hodnotovej rôznorodosti, tým menej stabilná koalícia býva.

„Ukrajina nemá nárok na existenciu. Ukrajinci neexistujú, sú to len Rusi, ktorí na to zabudli. Tých, ktorí to nechápu, treba pozabíjať alebo ‚prevychovať‘ v gulagoch. Deti nahádzať do rieky.“​

Téma nominácií ministrov rozvírila hladinu. A po ceste v autobuse čítam srandovné veci.

Ministri zahraničných vecí SR a ČR potvrdili podporu ich štátov Ukrajine. Rastislav Káčer ostro kritizoval Viktora Orbána za jeho výroky na adresu Európskej únie a NATO. Jan Lipavský sa v mene Českej republiky poďakoval za „krásne gesto“ slovenskej prezidentky. Veľmi si vážia, že merala cestu do volebného štábu zvoleného prezidenta Petra Pavla.

Ako uviedol Heger na sociálnej sieti, je to jeden z našich najskúsenejších diplomatov a funkcie sa chopil v zložitej dobe brutálnej vojny Ruska voči Ukrajine.

Ani nie k ďalšej geniánej atomofke, lebo však fšeci už povedali všecko na toto margo. Skôr k tomu, že sme sa postupnou rakovinou populizmu v tejto krajine premetastázovali do totálneho rozvratu verejnej mienky a očakávaní verejnosti. Štát je tu, aby sa postaral a aby rozdával.

Robert Kaliňák je Ficova šťuka a nie minister Blanár. Som zvedavý, aké kompetencie ešte postupne preberie táto pravá šťuka.

34 rokov po Nežnej zažívame prvý skutočný a reálny pokus o kontrademokratickú revolúciu. A sme akýsi zaskočení. Asi ako keď je niekto zaskočený infarktom. Síce húlil 40 denne, mal 30 rokov nadváhu, pohyb žiadny, klobásu zajedal salámou, už nejaký čas ho pichá za hrudnou kosťou... Ale – aký šok – infarkt.

Slovensko stráca svoj kredit, nadobudnutý po útoku Ruska na Ukrajinu. Ak nebudeme chrániť vonkajšie hranice Európskej únie, doplatíme na to. Rozhovor s exministrom Rastislavom Káčerom o bezpečnostnom postavení Slovenska.

V predvolebnej kampani nás strany dnešnej vládnej koalície zaplavovali prázdnymi frázami o „silnom štáte“ a „suverénnej politike presadzujúcej národno-štátne záujmy“. Aká je realita?