Sú filmy, ktoré nás hlboko zasiahnu, niektoré rozplačú, iné rozosmejú, možno aj úplne zmenia život. A presne na také sa budeme na tomto mieste pýtať zaujímavých ľudí. Začíname filmami, ktoré nás v živote najviac rozplakali.

Tak ako deťom, aj učiteľom sa stáva, že majú sviatok. A mala som ho aj ja. Deň predtým som si povedala, že to bude blázinec. Čakalo ma veľa práce v škole a vedela som, že sa len tak nezastavím.

Okrem únavy, čakania na vysvedčenie a koncoročných výletov, bol záver školského roka aj časom upratovania, odovzdávania učebníc a skrášľovania školy. Aj žiaci z mojej triedy boli takí unavení, že sa rozhodli nahradiť učenie (túto psychicky náročnú prácu) niečím manuálnym.

V škole bývajú okrem nevšedných dní aj ti úplne obyčajné. Také tie školsko školské. Na prvej hodine žiaci ešte spia a učitelia sa môžu snažiť, ako vedia. Nič nezaberá. 

Židovka Franková a Slovenka Kolesárová snívali o tom, čo budú po vojne robiť, žili aj zomreli v rovnakom čase. Študenti sestry Hermany tiež snívajú sny, ktorými chcú naplniť svoje životy.

Rodičovské! Ako dieťa som tento pojem neznášala. Dodnes si pamätám, že na mojom vôbec prvom rodičovskom združení v prvej triede bol otec. Asi stokrát som sa ho opýtala, čo tam o mne vraveli. A on, že nič. Strašne ma to urazilo.

Skúškovali sme. Niekto mal maturitu, niekto ročníkové skúšky. Moji mali ročníkové skúšky z angličtiny. Báli sa.

Opäť sa niečo podarilo. Kolegovia navštevovali dva roky prednášky o holokauste. Potom im „firma“, ktorá prednášky pripravila, ponúkla aj výstavu o Anne Frankovej.

Koniec školského roka je ako pohreb. Všetci už spomínajú iba v dobrom. Zabúdajú na ťažkosti a krivdy. Známky už nik nechce meniť, veď je to aj tak jedno a nik sa ich viac na ne nebude pýtať. Akoby tridsiateho júna padal dážď s nejakou čarovnou látkou, ktorá umožňuje zabudnúť.

Koniec školského roka sa neodmysliteľne spája s tým, čo žiaci a študenti veľmi nemusia – s koncoročnými písomkami. Je to taká zvláštna odnož všetkých ostatných písomiek. Tieto majú zvláštnu príchuť.