Klišé o volebných programoch znie, že ich nikto nečíta. V lepších prípadoch sa z nich do povedomia verejnosti dostanú dva-tri „trháky“ (dvojnásobné platy, rovná daň...). Program, ktorý predstavila SDKÚ, sa problém pokúsil vyriešiť tým, že vyznačil opatrenia, ktoré realizujú „do 100 dní“.

V oblasti programových materiálov vyprodukoval slovenský stranícky systém už tony "horúceho vzduchu". Ale je isté, že Programové zameranie strany SMER - sociálna demokracia na volebné obdobie 2010-2014 nemá v miere balastu a tárania konkurenciu. Domácu a zrejme ani zahraničnú.

Strana Mikuláša Dzurindu dostala, o čo si koledovala. Odprisahať, že keby sa kradnutím a korupciou koalície nezaoberala sedemkrát do týždňa, Fico by nechal dávne hriechy SDKÚ ležať, sa, samozrejme, nedá.

Rok 2010 bude v znamení parlamentných volieb. Tie by mali dať krajine vládu zrejme pre najzložitejšiu periódu od vzniku štátu. Nádej, že sa to v júni podarí, je však mizivá.

Je dosť možné, že najdrahšou spomienkou na volebnú kampaň, ktorú bude musieť Slovensko reálne splácať, sa nestane euroval, ale referendum SaS. Sedem miliónov eur nie je zanedbateľný peniaz. Skutočnosť, že referendum sa nekoná v deň, keď by vyšlo nepomerne lacnejšie – v čase komunálnych volieb – je ovocie antagonizmu predkladateľov petície a prezidenta. Využitím nástroja priamej demokracie sledovala SaS zlepšenie svojej pozície v politickej súťaži. To však nebol záujem Gašparoviča. Tejto hre musel ustúpiť vyšší princíp, ktorým je úspešnosť (platnosť) podujatia a reprezentatívnosť výsledku.

Na veľký minulotýždňový pohyb v štátnych funkciách, ktorým sa naplnil verdikt voličov, sa možno pozrieť pod dvoma zornými uhlami.

Tvorcovia slovenskej koalície zlikvidovali dva týždne hendikepu, ktoré mali na Česko, kde sa volilo o štrnásť dní skôr. Je otázka, či taká akcelerácia v oblasti ako programovej, tak personálnej (podobná zostavovaniu vlády „Dzurinda II.“) bude viac na prospech, alebo na škodu veci.

Písať o dôležitosti volieb a vyzývať na vyššiu účasť akoby patrilo k politickej korektnosti. Napriek množstvu argumentov, ktoré súvislosť medzi vôľou voličov a vládnutím relativizujú, je apel na význam júna 2010 tentoraz opodstatnený.

Rozsah zmeny, ktorú si maďarskí voliči odhlasovali, neznesie porovnanie so žiadnymi predchádzajúcimi voľbami, či u nich, či v regióne celej strednej Európy.

Tým, že nechala vyhrať Ivetu Radičovú nad Ivanom Miklošom o tisíc hlasov, vypočula členská základňa SDKÚ širokú objednávku, ktorá žiadala rozchod s Dzurindovou érou, a nie kontinuitu.