Blížia sa dni plné slnka, možno aj horúčav, keď slnko páli na hlavu tak, že nám môže odpáliť dekel. Vtedy siahame po osviežení v rôznych podobách. Jednou z nich je aj milý, rapavý, no neskutočne voňavý cukrový melón.

V osemdesiatych rokoch si všetci mysleli, že v rámci gastronómie už nič neprekoná nouvelle cuisine. Netušili však, že sa medzi chemikmi a fyzikmi nachádza zopár zanietených kulinárov, ktorí sa nenechajú zahanbiť.

Poznám odvážlivcov, ktorí si ho pocukrujú a zjedia, akoby to bola tá najlepšia delikatesa. Väčšine ľudí sa však pri jeho ochutnaní tvár vyskladá do grotesknej grimasy a pomerne dlho trvá, kým sa narovná. To s nami dokáže citrón.

Mäso sa na našom stole udomácňuje čoraz častejšie. Vyberáme si z rôznych druhov, dá sa už natrafiť na skvelú jahňacimu, baraninu, dokonca už ani starené steaky nie sú problémom. Obchádzame však radi jednu delikatesu – vnútornosti.

Mnohí z nás na dovolenkových potulkách v Stredomorí istotne narazili pri roztopašnom hodovaní na čudné zelené tobolky. Ponevierali sa v šalátoch a omáčkach podávaných k mäsu a rybám. Všetci ich poznáme pod záhadným menom kapary.

Sezónu jarných piknikov nám pekne pokašľalo daždivé počasie a chlad. Azda si ju však teraz s priateľmi vynahradíme, keď budeme robiť to, čo je vraj medzi ľuďmi vyspelého, civilizovaného sveta najobľúbenejšie – pražiť mäso nad rozžeraveným uhlím.

Začína sa máj, blíži sa čas piknikov a polihovania na tráve. Málokto však tuší, že sa popri tom voľkaní medzi zeleňou dá aj celkom slušne najesť. Alebo minimálne si zaobstarať suroviny na jarný šalát.

Možno sa vám už raz stalo, že pred vami v nejakej reštaurácii pristálo jedlo, kde na vrchole minimalistickej kompozície trónili zvláštne biele útvary. Boli štíhle, boli krehké a čašník im hovoril jednoducho – enoki.

Málokto ich pozná a ešte menej ľudí ich aj skutočne jedlo. Pričom v sedemnástom storočí sa u nás pripravovali ako na bežiacom páse a preskočili v obľúbenosti aj zemiaky. Malé, nevzhľadné hľuzy, ktorým sa hovorí všelijako, no najčastejšie topinambury.

Je len veľmi málo potravín na svete, ktoré sú vyslovene modré. Vraj nám touto farbou príroda dáva na známosť: „Pozor, nejesť! Obsahuje plesne a jedy.“ V niektorých prípadoch však príroda urobila skvelú výnimku. Ako napríklad pri slivkách.