Podľa najnovších výskumov je v Amerike od nej závislých 40 % žien a 15 % mužov. Keď sa vám táto lahôdka rozplynie na jazyku, okamžite pochopíte, prečo. Čokoláda si vie podmaniť takmer každého.

S t r a š n e p o m a l y sa píše na počítači, keď mám zmrznuté ruky. Písmenko za sekundu. Žiadna diakritika. A to sa nemám na čo sťažovať. Po roku (áno po roku!) som konečne na treku. A už tretí deň mám slzy v očiach, vždy ked idem popredu, predo mnou nik, iba hory a Boh. Ani som nevedela, ako mi to chýba. Nie šport, nie osemtisícovky. Ale maličkosti. Tie veľké popraskané líčka malých šerpských detí. Volám ich Šerpiatka.

Je veľa vecí na svete, ktoré sa nám nejako javia, a pritom také nie sú. Napríklad melón sme ochotní považovať za ovocie, avokádo za zeleninu a mandľu za orech. Pričom mandľa je jasná kôstka.

Keď som prvýkrát zaregistrovala pojem maskot, bolo to v prípade smädného mnícha. Potom som si maskotov začala viac všímať. Obrovské zajace a medvede rozdávajúce letáky po uliciach, a v nich ťažko pracujúci brigádnici. Cez dierku na oči vidno, ako sa z nich leje pot. Deti sa s nimi fotia a brigádnici sú radi že sú nespoznateľní. Odporný job. Ako dieťa som si zaradila maskotov do kategórie ponižujúcich a trápnych elementov novej doby, ktorá prišla po osemdesiatom deviatom. Predtým som maskotov nevidela. Boli vôbec?

Bývalý minister vnútra, politik a matematik Vladimír Palko napísal takmer 500-stranovú knihu o tom, čo sa stalo s kresťanmi a kresťanskou politikou po páde komunizmu. Uverejňujeme úryvok o povahe prenasledovania kresťanov.

V tábore Jarčhen na severozápade S'-čchuanu dnes býva vyše sedemtisíc buddhistických mníšok. V ťažkých životných podmienkach sa modlia a meditujú, aby dosiahli buddhistický ideál oddelenia od sveta.

Kto povedal, že keď ľudia prestanú veriť v Boha, nebudú veriť ničomu, ale uveria hocičomu? Oxfordský slovník citácii to pripisuje G. K. Chestertonovi.

Včera som použila násilie. Dala som človeku facku. Prvýkrát od základnej školy (a aj vtedy to bola sebaobrana), som zaútočila. Kým vo mne bol ten jed, bola som na seba pyšná, dnes mi to pripadá hlúpe.

Ráno o šiestej, niekedy ešte skôr, mi začnú popred dom chodiť ľudia. Tibetské babky s ružencami, mnísi, ale aj mladí ľudia držiaci sa za ruky (!), aj staršie páry, dokonca aj deti. A všetci idú jedným smerom. Ale všetci do jedného. Nevyzerajú však ako sprievod ani ako protestné zhromaždenie. Proste ľudia, ktorí idú po ulici.

Tibet siaha po zúfalých prostriedkoch v zúfalej situácii. Dňa 25. októbra sa počas náboženského sviatku pokúsil upáliť Dawa Cchering, mních z kláštora vo východotibetskom Kardze. Bol to už desiaty tohtoročný pokus o sebaupálenie a sedem Tibeťanov svojim zraneniam podľahlo.