Komunisti začali na Slovensku týrať ľudí už pred rokom 1948, boli totiž doslova opití mocou. Ľudia boli nútení žiť dva životy. Jeden na verejnosti, druhý v súkromí. Práve to dotiahlo ľudí v Novembri na námestia.

Na svete existuje zopár šokujúcich lahôdok. Či už známy syr Casu Marzu zo Sardínie, hemžiaci sa červíkmi, alebo preslávené, odporne páchnuce švédske haringy. Niektorým sa však zahmlí pred očami, aj keď vidia na tanieri obyčajný hovädzí špik.

Poľsko je v rozklade. V krajine Jána Pavla II. zažil prekvapivý volebný úspech Janusz Palikot, muž, ktorý steleňuje presný opak toho, čo reprezentoval poľský pápež. Kto je tento muž a ako môže zmeniť Poľsko?

Písal sa rok 1952. Vnútronemecká hranica bola obohnaná ostnatým drôtom, hliadky sa posilňovali. Jedine mesto Berlín ponúkalo možnosti úspešného úteku.

Sviečky, kahance, chryzantémy, tekvice, cukríky, strašidelné kostýmy a rekvizity. To všetko ponúka priam v ekumenickom súzvuku každý obchoďák na oslavu Halloweenu, uctenia si Sviatku všetkých svätých, Dušičiek, prípadne ideovo neutrálnu Pamiatku zosnulých.

Výtvarná teoretička a historička umenia Iva Mojžišová získala tento rok prestížnu cenu Vize ’97, ktorú udeľuje Nadácia Dagmar a Václava Havlovcov. Pri tejto príležitosti uverejňujeme esej laureátky z apríla roku 1968.

Ľudový tanec je len vtedy ľudový, ak ho tancuje pospolitý ľud. Na svadbe, na zábave, pre vlastnú radosť z pohybu, nie pre potešenie prizerajúcich sa. Rovnakú radosť ako hip-hop, zumba, step či salsa vám môže spôsobiť čardáš, klezmer, čapáš či horehronský dupák.

Ak sa pozriete na mapu, poviete si, že to jednoducho nemôžete nespraviť. Z Varšavy k moru to nie je oveľa ďalej ako z Prahy do Brna – a more, to je proste pre nás, Stredoeurópanov bez mora, jednoducho MORE. A je vcelku jedno, či je to chladný jesenný Balt, alebo slnečné Chorvátsko. To poľské more má navyše krásu dlhých piesočných pláží a predovšetkým teraz v jesenných mesiacoch takú zvláštnu krásnu melanchóliu, ktorá nám príležitostným básnikom pripadá výnimočne krásna.

Počas teplých slnečných septembrových, ale najmä októbrových dní sa niektorých pavúkov začne zmocňovať nepokoj a strašná chuť sa niekam presťahovať. Namiesto áut, vlakov alebo autobusov však využívajú prostriedok im najbližší, teda pavučinové vlákna.

Niekedy sa musia ľudia rozísť, aby si k sebe našli cestu. To je prípad skvelej bratislavskej skupiny Le Payaco, ktorá na tohtoročnej Pohode slávila veľký úspech. Kapela už naplánovala ďalší koncert v bratislavskom MMC (6. 10), no slovo comeback stále odmeta. Prečo? No túto otázku odpovedal Tomáš Sloboda a Juraj Vitéz, Martin Stempel bol v čase rozhovoru na „služobke.“