Mám švédskeho kamaráta, docenta ekonómie, ktorý miluje Prahu. Kúpil si tam byt, vybavil čiastočný úväzok a trávi tam tretinu roka. Vraví, že na živote tam má najradšej, že nikomu nerozumie.

Trumpovo druhé funkčné obdobie, ktoré sa podľa niektorých znakov reálne črtá, by nebola prechádzka ružovou záhradou. Niektoré dôvody sú všetkým jasné, iné nie. Takže poďme po poriadku.

Aj kvôli hongkonským protestom nastal najvyšší čas na slovenskú diskusiu o Číne. Prechádzajú si ňou všetky západné krajiny a jej dôsledky budú oveľa významnejšie než udalosti z novinových titulkov.

Starý americký posmešok o politickom centrizme vraví: „V strede cesty je žltá čiara a pásavec.“ Stredová či umiernená politika, o akú sa usilujú nové slovenské strany, nie je ľahká vec.

Čo sa stane, ak sa nezastaviteľná sila – britský premiér Boris Johnson – stretne s nehybným objektom – Európskou úniou? Všetko naznačuje že výsledkom bude brexit bez dohody.

Budúcoročná voľba sa môže podobať na Nixonovo znovuzvolenie v roku 1972. Jeho popularita sa pritom v roku 1971 prepadla pod 50 percent, pričom na jeseň 1970 demokrati presvedčivo víťazili.

Pred pár týždňami som si napriek horúčavám zabehol päťmíľový LGBT Pride beh v Central Parku. S viac ako dvanásťtisíc amatérskymi bežcami udalosť vstúpila do Guinnessovej knihy rekordov.

Nominácia Ursuly von der Leyen do čela Európskej komisie vyzerá ako definitívny koniec systému takzvaných spitzenkandidátov. Má nám byť za ním ľúto?

Je dnes v debate o klimatickej zmene príliš veľa ľavicového radikalizmu? Asi áno – konzervatívci a trhoví liberáli si za to však môžu tak trochu aj sami.

Verzií dejinného optimizmu je mnoho. Jednou z najpopulárnejších je obamovská idea o „správnej strane histórie“. My v strednej Európe máme zasa Havlovo heslo o pravde a láske.