Nikdy nechýbali v babičkinej záhrade a ani v prečudesných jesenných aranžmánoch vo vázach na parapetách základných škôl či na rôznych tematických nástenkách. Červené lampáše na chabých vetvičkách zvoniace vo vetre. Málokto z nás vedel, že sa dajú aj jesť. Machovky.

Malá učupená kocka niekde na kraji chladničky. Doteraz si ju nik príliš nevšímal, siahalo sa po nej iba sporadicky. No stačilo málo a stala sa azda najžiadanejším tovarom počas pandémie. Béžový zázrak, základný kameň kysnutého cesta a bieleho pečiva – droždie.

Vyzerá to ako maslo, správa sa to ako maslo, chutí to ako maslo, no nie je to maslo. Mnohí, predovšetkým tí nedočkavejší z nás, hovoria, že je dokonca lepšie, pretože sa pohodlnejšie roztiera. Postrach každého roduverného výživového poradcu: margarín.

Točí sa na tom kole, vyvaľuje. Chytá bronz a popritom rozvoniava doďaleka vanilkou, škoricou, cukrom, kysnutým cestom a orechmi. Pretŕča sa naverímboha po všakovakých trhoch, hodoch a festivaloch, nehanebne vystavuje svoje opálené telo rovno pred najvýznamnejšími pamätihodnosťami mesta. Trdelník.

Je notorickým svedkom všetkých neformálnych večierkov, vernisáží či premiér. Hovie si na stoloch v prepletaných košíčkoch a čaká na ruku, čo si ho uchmatne a vloží do úst. Tam na jazyku jemne zašuští, pomechrí sa a zaspieva svoju tisícročnú pieseň – pagáč.

Na svete existuje veľmi veľa nápojov, ktoré konzumentov rozčesnú napoly do dvoch táborov. Jedni ich milujú, druhí by ich nevzali do úst ani za nič. Vietnamci majú kobrie víno, Kazachovia kvasené kobylie mlieko kumys. My máme žinčicu.

Objednávame ich v reštaurácii alebo varíme doma deťom. No veľmi dobre vieme, ako skončia. Ukáž, len ochutnám. Už nechceš? Daj, dojem. Dieťa-nedieťa, diéta-nediéta, okamžite ich kladieme jeden po druhom do úst. Krásne obliate maslom a posypané sladkou strúhankou či mletým makom. Šúľance.

Kedysi sa bez neho nezaobišiel žiaden kuchár. Ak by mu nedajbože v kuchyni medzi ingredienciami chýbal, všetci naokolo by si to pekne zlízli. Pretože variť vysokú kuchyňu v staroveku či stredoveku bez neho bolo skoro nemožné: verjus (čítame veržú).

Sú takou bežnou a ľahko dostupnou súčasťou koláčov, dezertov, pudingov či plniek, že ich považujeme za samozrejmosť. Pričom kedysi boli nielen vysoko cenenou odmenou, ale niekde doslova platidlom. A vďaka tomu sa dostali aj do ustálených slovných spojení – hrozienka.

Vyzerá ako baretka, na ktorú niekto v poslednej chvíli naniesol károvaný vzor. Inde zas pripomína čudnú hubu, čo sa dvíha spod ihličia kapusty a vôbec nevyzerá ako jedlá. No stačí zobrať paličky, odtrhnúť kúsok, ochutnať a človek je stratený. Okonomijaki.