Kremeľ používa vyjednávacie taktiky, ktorými sa snaží prezentovať Rusko ako globálnu veľmoc porovnateľnú so Spojenými štátmi a zároveň ako dediča „superveľmoci“ Sovietskeho zväzu.

Nebolo to štrnganie kľúčmi, čo v novembri 1989 povalilo normalizačný režim. Boj za slobodu trval dlhšie a vyžiadal si oveľa viac - aj obetí.

Ako som sľúbil, vraciame sa k téme naznačenej na konci úvahy v minulom čísle .týždňa o neusporiadanom dedičstve revolúcií. Viackrát som sa vyjadroval v zmysle, že komunizmus sme po roku 1989 vybavili príliš rýchlo a ľahko ako uzavretú kapitolu dejín. Možno to nie je celkom presné.

Ako zapadá 17. november 1989 do kontextu iných novembrových výročí? Dal sa pád komunizmu predvídať? Diskutujeme o tom, čo sa podarilo, v čom sme sa mýlili a čo sme mohli robiť inak; o znovuzrodení a význame občianskej spoločnosti; o rizikách, ktoré priniesla nová sloboda; prečo koniec komunistických režimov nemusel znamenať koniec ilúzií, na ktorých boli založené; prečo študovať totalitné režimy; prečo sa vyhýbať sentimentalite a cynizmu; v čom nesieme spoločnú zodpovednosť; aj o pravde, na ktorú nesmieme rezignovať.

Berlínsky múr nevyrástol v čase Stalina. Východonemeckí komunisti ho postavili až za Chruščova. Doba „odmäku“ mohla len posilniť strach, že uvoľnenie režimu môže viesť k jeho erózii. 9. novembra 1989 začala systematická demolícia berlínskeho múru.

O pár dní to bude 108 rokov od udalostí, ktoré odštartovali boľševickú éru v Rusku – a 36 rokov od udalostí, ktoré v našich končinách túto éru ukončili. Ani v prvom, ani v druhom prípade však nešlo o blesk z jasného neba. A nejde ani o celkom uzavretú vec.

7. novembra 1917 obsadili boľševici Zimný palác v Petrohrade. Čo po tejto udalosti nasledovalo, čo jej predchádzalo? Aký je vzťah medzi snívaním o šťastí ľudstva a masovým terorom? Prečo a pre koho bol komunizmus príťažlivý a prečo takým môže byť aj dnes? Čoho sa obáva dnešné čínske vedenie? Čo má Si Ťin-pching spoločné s Leninom, alebo: čo bol „NEP“? Pokračujeme v Konfrontáciách.

Podľa vyhlásenia Pentagónu nejde o stiahnutie amerických síl z Európy ani o oslabenie záväzkov voči NATO a článku 5 Severoatlantickej zmluvy.

Priznávam, že mi lezú na nervy tie neustále reči o tom, že všetci schopní z tejto krajiny majú odísť, alebo už odišli, a tu doma sme zostali už len my ako podradný genetický materiál, národ peciválov, ťapákov, naničhodníkov, vidliakov, sedliakov a post-sedliakov. Že by sa vo mne ozýval komplex menejcennosti?

Má ešte význam hovoriť o spore „liberáli verzus konzervatívci“? Nie sú tieto mená už len pozostatkom odchádzajúcej éry, zanikajúceho sveta, spoločenských podmienok, za ktorými môžeme cítiť nostalgiu, no ktorých ideové zápasy už nie sú v našich dnešných podmienkach relevantné?