„Ženy naprieč Amerikou bojujú proti mastným hrncom a panviciam!” znela televízna zvučka v reklame na saponát pred dvadsiatimi šiestimi rokmi. Ženám v boji proti mastnote najviac pomohlo jedenásťročné dievčatko.

Keď sa denník SME rozpadal na dve skupiny, tých, ktorí nechceli výplatu od Penty a tých, ktorí sa s tým zmierili, on balil kufre a podpisoval výpoveď.

Ako pätnásťročná som čľupla do amerického štátu Colorado, kde som strávila rok na tamojšej strednej škole. Nebola to však Amerika, ktorú som čakala.

Policajné auto zastalo pri rozbombardovaných záhradných chatkách na okraji mesta. Pripomínali domy, na ktoré rodičia ukazovali po ceste do Chorvátska, keď som bola ešte dieťa. Opustené, s dierami v stenách. Pečať vojny.

Jožko je Róm z vedľajšej osady. Vychodil len štyri triedy, ale je veľmi pracovitý. Otec ho poprosil o pomoc pri včelách. 

Za uplynulý rok som prechádzala cez Čadcu najmenej stokrát. Za priaznivej dopravnej situácie mi tých pár kilometrov trvalo dvadsať minút. Za štandardného stavu som Čadcu pretínala hodinu, niekedy aj dve. 

Ak je na svete dáke miesto stvorené na to, aby sa na ňom fotili pohľadnice a aby sa z neho posielali do celého sveta, tak je to ostrov Maurícius.

Nórsko je krajina usmiatych tvárí. Najmä tých ženských. Niežeby sa tam mužom žilo zle, to nie, ale v porovnaní so zvyškom sveta sa tam ženám výnimočne darí.

Videla som slovenského obrancu NHL, ktorý žije svoj americký sen, a to, čo sa deje na Slovensku, by ho nemuselo zaujímať. No domov odkazuje, že tiež by chcel stáť v piatok na námestí a reprezentovať Slovensko vo finále kľúčového zápasu za slušnosť.

Keď sme sa s frajerom dávali dokopy, najviac ma na ňom vydesila jeho profesia. Športovec. Keď som ho spoznala bližšie, zvažovala som trestné oznámenie na neznámeho páchateľa.