Premiér, ktorý s prehľadom vyhral voľby, a teraz s ním strácajú trpezlivosť nielen koaliční partneri, ale aj občania. Aký vplyv má táto situácia na spoločnosť? Možno z tohto labyrintu neuróz predsa len existuje nejaká cesta.

V spoločnosti silnie nervozita. Slovensko akoby nevedelo dospieť k ozaj slušnej vláde. Ficovskej a pellegriniovskej opozícii stačí iba čakať a mädliť si ruky. Je z toho nejaká cesta von? Pod lampou uvažujú Peter Zajac a František Mikloško.

Na sociálnej sieti o tom informoval jej vnuk Michael Szatmary.

Správu vecí verejných treba podstatne zlepšiť. Jedna z najpotrebnejších veci je znovu vybudovať politiku. Lebo dnes ju nemáme. Erodovala, čoho dôsledkom bolo, že v ostatných voľbách sme volili medzi obchodnými spoločnosťami, omylom zaregistrovanými ako politické strany.

Igor Matovič ešte nemá kreslo ministra financií isté.

Politická kríza na Slovensku sa blíži ku koncu. Naznačuje tak vývoj posledných dní, pretože už poznáme meno nového slovenského premiéra. Kým začne Eduard Heger reálne úradovať, čakajú ho stretnutia s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Tá rozhodne, či vznikne nová vláda.

Slovenská populácia, politikov nevynímajúc, trpí akútnou stratou pamäti. To, čo sa ešte v roku 2019 interpretovalo ako správne, odvážne či dokonca cnostné rozhodnutie, sa dnes bývalá líderka kandidátky (ne)strany OĽaNO snaží predávať ako morálne zlyhanie.

Napätie v koalícii, krajina v strese. Tento stav trval dlho a čakalo sa na katalyzátor, ktorý odštartuje novú etapu. Premiér ho dodal sám v podobe škatúľ so Sputnikom. Kúpil si zjavne viac, než zamýšľal: napríklad šancu na opustenie kresla.

Presne rok po voľbách ohlásil predseda vlády dve veľké prekvapenia. Také veľké, že výrazne zmenia Slovensko. Ukázalo sa, že tentoraz hovoril pravdu. Prekvapenia prišli hneď na druhý deň - najprv Matovič prekvapil koaličných partnerov, potom koaliční partneri prekvapili Matoviča.

Ľudia s pokrivenými charaktermi, túžbou po peniazoch a afinitou k zločinu. Takí boli šéfovia Slovenskej informačnej služby. Zadržanie posledného riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského je len ďalším zlyhaním tejto inštitúcie, ale hlavne politikov, ktorí do jej čela s neomylnou istotou vyberajú persóny s pochybnou minulosťou.