Pred dvadsiatimi rokmi som v posledných federálnych voľbách nevolil. Bol som na mesačnej novinárskej stáži v južnom Rakúsku, v klagenfurtských novinách Kleine Zeitung, jednej z mnohých, ktoré sa vtedy po tej našej revolúcii novinárom ponúkali. Vybavil mi to taký milý človek z rakúskej ambasády.

Slovenský hraný film je – v produkčnom kvantitatívnom zmysle – v relatívne dobrej kondícii, ak zoberieme na porovnanie do úvahy obdobie pred rokom 2011. A dvíha sa aj kvalitatívne.

V skutočnosti je to kľukatý príbeh s vrcholmi a smutným koncom. Vďaka pôsobeniu v štyroch vládach tu 20 rokov symbolizoval reformy, kompetentnosť a zdravý rozum v ekonomike. Ako 51-ročný odchádza z najvyššej politiky takmer bez možnosti návratu.

Možno o pár dní sa dozvieme meno nového šéfa RTVS. Najmä riaditelia slovenskej televízie sa tu tradične striedajú veľmi rýchlo a vždy v závislosti od vládnucej zostavy, takže aj tentoraz isto zvolia niekoho, kto sa dokáže dohodnúť so Smerom. Zvykli sme si, čo už.

Začiatkom júna 2012 boli v Británii oslavy 60. výročia vlády britskej kráľovnej Alžbety II. Námestie pred kráľovským palácom a priľahlé ulice boli natrieskané rozjarenými ľuďmi. Vzdávali hold symbolu svojej vlasti. Hlavou mi nevdojak prebleskli tváre a mená prezidentov oboch samostatných Slovenských republík: Jozef Tiso, Rudolf Schuster (prechodne Vladimír Mečiar), Michal Kováč, Ivan Gašparovič.

Stál pri zrode opery, bol jedným z posledných velikánov renesancie a súčasne prvým z veľkých géniov barokovej hudby. O tom, že dielo talianskeho skladateľa Claudia Monteverdiho ani po piatich storočiach nestratilo nič zo svojej krásy a sily, sa budú môcť presvedčiť návštevníci festivalu Dni starej hudby.

Ešte pred rokom bol zabudnutým umelcom, odsúdeným na spomínanie na bohatú, veľmi vzdialenú minulosť. Dokonca si sám o sebe myslel, že je len „jarmočným“ spevákom, ktorý môže vystupovať po dedinách, malých mestečkách alebo na mítingoch politických strán. Lenže všetko zmenila jedna pieseň.

Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.