V apríli sa v Budapešti konal 23. medzinárodný knižný veľtrh a Slovensko malo na ňom pozíciu čestného hosťa. Bol to nesporný ú​spech našej kultúry – v Maďarsku vyšli desiatky kníh slovenských autorov, uskutočnilo sa množstvo akcií s našimi spisovateľmi.

Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil nad nimi, lámal ich a dával svojim učeníkom, aby ich predkladali zástupu. I jedli a všetci sa nasýtili, ba ešte sa nazbieralo dvanásť košov odrobín, čo po nich zostali. Tak o tom zázraku píše evanjelista Lukáš.

Keď zájdete do farského Kostola svätých Petra a Pavla v Pruskom pri Ilave, nájdete tam starý barokový organ z druhej polovice 18. storočia. Žiaľ, my doma vieme len málo oceniť jeho vzácnosť.

Nie som Charlie. Napriek tomu som, prirodzene, mal súcit s obeťami útoku v januári 2015, keď teroristi vystrieľali redakciu francúzskeho satirického časopisu.

Keď hovorí o viere a o Bohu, tlačia sa jej do očí slzy. V Poprade sedáva na lavičke a vychutnáva si život. Zvláštne šaty si šije sama a nedá na ľudské reči – Elena Lajmontová.

Máme oči, zrak, schopnosť vidieť a vnímať okolitý svet. Zrak je jeden z našich najdôležitejších zmyslov. A vôbec nie je samozrejmý. Na myseľ mi náhle prichádzajú tri biblické verše.

Témou nového čísla bude vplyv posledných teroristických útokov na Európu. Aká by mala byť naša reakcia na terorizmus? Odpoveď sme hľadali už na redakčnej porade.

Možno to bol zámer šikovného kníhkupca, možno iba náhoda. V kníhkupectve som našla ležať pri sebe knihy, ktoré majú čosi spoločné, hoci tá súvislosť vôbec nebije do očí.

V dvojmiliónovom dave zhromaždenia kresťanov sa dajú vždy pobadať nejaké pozoruhodnosti. Ja som si na Svetových dňoch mládeže v Krakove všimol túto.

Všade, kde sa v dovolenkovom období pohneme, počúvame o tom, že si máme užiť. Zamyslel som sa nad tým, čo vlastne znamená toto užívanie si.