Túto nepochopiteľnú radu dostal aspoň raz v živote každý, koho niečo ukrutne svrbelo. Ako sa ale dá nepoškrabať, keď je svrbenie už neznesiteľné? A prečo by sme to vlastne (ne)mali robiť?

Je temný stredovek a oproti sebe stoja príslušníci znepriatelených rodov. Napätie vrcholí, zrazu prásk. To nepadla hlava. Treskli dvere. Do kinosály.

A už je to tu, príprava na hurikán. A hneď na dva. Na Havajské ostrovy mali totižto namierené Iselle a vzápätí za ňou Julio. Ja som tušila, že nič strašného sa nestane. Tento tropický raj pôsobí, akoby bol chránený nejakou nadprirodzenou silou. Veď toľko krásy, milých predavačiek a ohľaduplných šoférov pohromade často nebýva.

Zdalo by sa, že Škóti si hlasovanie o nezávislosti načasovali zle. Obviňujú ich, že odchodom od Britov oslabia NATO, dajú krymským separatistom argumenty pre uznanie toho ich referenda a znížia medzinárodnú dôveryhodnosť britskej vlády. Toto referendum má však dlhé dejiny.

Od detstva som mal prístup k skvelej muzike, pretože moja mama Alta Vášová pracovala a kamarátila sa s takými muzikantmi ako Dežo Ursíny, Jaro Filip či Marián Varga.

Je leto, horúčava, plné kúpalisko. Ľudia sa smažia na ležadlách a dekách, celí lesklí sa mažú krémami, aby sa ligotali ešte viac. Zrazu príde hlad a voľba je jasná. Ľudia vstanú a postavia sa do radu na poriadne mastný slnečný kotúč – langoš.

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.

Stlpčekár denníka Financial Times Simon Kuper hovorí, že každá bohatá krajina má svoj ​​spôsob dovoleniek: „Švédskym ideálom je váľať sa na odľahlom ostrove, pokiaľ možno nahý a s fľašou vodky. Holanďania, naopak, majú radi hlučné kempingy s množstvom iných Holanďanov.“

Hrdinami tohtoročnej seriálovej jesene v slovenských televíziách nie sú ani upíri, ani zombíci, ani žiadna iná importovaná fantastická pliaga, ale prívetiví, domáci, našskí vodníci. Navyše sa otvorene hlásia k domácej kultúrnej tradícii, k rodinnému striebru, k čomusi, čo všetci notoricky dobre poznáme a máme to radi, aj keď to vzniklo v nešťastných normalizačných rokoch.

Naša kapela má práve dvadsať rokov. Zistila som to len náhodou, pretože sme si raz dávno všetci prisahali, že žiadne jubilejné koncerty nebudeme nikdy mať, lebo je to nechutné. Dvadsať rokov, to už je dospelý zver. Už má vcelku koordinované pohyby a už ju môžeme len tak zľahka naťukávať a púšťať na výlety. Už vie aj stratiť hlavu a nenabúrať v prvej zákrute. A ak jej doprajeme kvalitnú duševnú stravu, a nie len prvoplánové seno, s chuťou sa pustí do dlhého cvalu pre radosť nás všetkých. Niekedy nás dokonca sama prekvapí a my od radosti krútime hlavami, pretože na tom máme už len pramalú zásluhu.